V modernej dobe je zvykom, že si nevážime hodnotu vecí, ktoré máme. Nevážime si to, že sme na to dlhú dobu dreli, aby sme to mohli mať. Navážime si to, keď je to nové a už vôbec nie, ak je to staré.  Pretože v dnešnej uponáhľanej dobe sa dá všetko opraviť alebo vymeniť.

Mám pocit, že ľudia si nevážia ani Slnko, ktoré nám svieti. Schovávajú sa pred ním v domoch, vo vysokých klimatizovaných budovách. Prečo? Veď to Slnko tu svieti pre nás. Páčilo by sa nám žiť v tme?

unplash.com

Ale čo je horšie, že si nevážime osoby v našom živote.  Nevážime si ich prítomnosť, ich čas, ich lásku, ich priateľstvo.  Nevážime si ich, pretože si myslíme, že tu budú dnes, zajtra, o mesiac či o rok. Ale pravdou je, že nikdy nevieš, kedy prídeš o ich lásku či čas. Nevieš, aký bude zajtrajšok.

Vážim si…

Mamu, pretože, ak je mi najhoršie, je to ona, kto mi ponúkne ramená na vyplakanie. Vždy to bola ona, kto stál pri mne, keď som  mala horúčku. Bola a je to ona, kto ma podporuje vo všetkých snoch, nech sú už akékoľvek.

unplash.com

Tatina, toho, ktorý ma držal na preliezkach, aby som nespadla.  Toho, ktorý ma učil bicyklovať. Aj toho, ktorý sa mi vždy snaží povedať, že je niečo hlúposť.  A presne toho, ktorý vie, že občas aj ja ťahám z posledného a že idem občas aj cez mŕtvoly.

unplash.com

Starých rodičov, pretože nie každý si môže povedať, že ich má a už vôbec nie každý si môže povedať, že ich má tak veľa.

Brata, aj keď ma sem tam štve neviem predstaviť život bez neho. Bez jeho smiechu, ktorý ma dokáže niekedy naštvať, niekedy rozosmiať.  So súrodencom je to tak, sú dni, kedy sa cítiš ako v raji (poväčšine, keď nie je doma  😀 ) a sú dni, kedy je aj peklo len ružovou záhradou.

Ja  si vážim svoju rodinu a kamarátov, ktorým ďakujem za všetky tie noci, na ktoré nezabudnem.

Všetko ostatné sú len výmysle dnešnej doby, ktoré jedného dňa sa nahradia ešte lepšími a šikovnejšími.

Tak a čo si vo svojom živote vážiš ty? 🙂