Vieš čo? Stále na teba myslím. Naozaj stále. Aj keď sedím v lavici a mám čítať Júliine repliky, aj keď stojím pred posilkou aby som mohla ísť cvičiť, aj keď sa sprchujem, jem, prechádzam, rozprávam, smejem, plačem… proste stále. Neviem čím to je. Musím ti niečo povedať. Chýbaš mi. Tak na nadávku moc. Pamätám si na každý jeden moment s tebou. Na presný čas môjho prvého príchodu do mesta, v ktorom bývaš. Na dve pusinky. Rande pre princeznú. Bosú mňa v meste. Tvoju otázku či sa ešte uvidíme. Na prvú pusu. Prvé dni s tebou. Prvé milovanie. Raňajky do postele. Narodeniny. Valentín. To, že nemáš rád maliny. Ako si bol dojatý keď som ťa nazvala svojou polovičkou… Pamätám si všetko? Úplne všetko. Aj na tvoje: „Ahoj.“ Opýtaj sa ma akýkoľvek detail a ja si to budem pamätať.

Vieš, ty si bol človek, ktorý mi ukázal, že existuje láska. Prišiel si do môjho života v čase keď sa moji rodičia rozvádzali a ja som sa zaprisahala, že nechcem rodinu a pôjdem do kláštora. A zrazu som do toho hlboko spadla. Dlho som ti neverila. Ani sľubom. A ty si ma naučil, že sľuby sa naozaj plnia. Bol si mi príkladom. Spravil si zo mňa siláčku. Bol si pri mne vždy. Aj keď som bola hnevko, šťastko, smutko, veselko… proste vždy. Bol si mojím všetkým. Chýbaš mi. Až tak, že sa nevládzem občas nadýchnuť. V hlave mám milióny nezodpovedných otázok. Cítim sa ako keď si vo vode a nutne potrebuješ nájsť hladinu. Lenže tá hladina tam nie je.

 zdroj: pixels.com

Som prázdna. Na ničom mi už nezáleží. Ani na tom hlúpom Oscarovi. Na nikom. Niekedy keď sedím na hodine a myslím na naše objatie, bytostne ho cítim. Každý detail. Všetko. Tvoje oči plné lásky. Nič krajšie som v živote nevidela. Pridáva s tebou fotky. Ale aké má na to právo? Aj mne chýbaš. Tak prečo by som si nemohla vycapiť nás dvoch a pridať popis ako si mi robil praženicu a ľúbil ma aj keď som bola tri dni bez sprchy? Ako mám teraz niekomu veriť? Tebe som verila najviac na svete. Najviac… a vieš čo? Stále ti verím. Pamätáš ako si mi povedal, že aj tak ťa nenechám keď budeš na vozíčku? Ak by mi teraz prišla správa, že si na ňom skončil ver mi, nikdy by som sa nevrátila sem. Starala by som sa o teba. Aj keby som vedela, že ma nikdy nebudeš ľúbiť.

Neviem prečo ťa nenávidím. Ani prečo sa nehnevám. Strašne si mi ublížil a ja som schopná ti aj tak dať celý svet. Všetko. Nevládzem žiť. A nie, nie je to len hlúpa fráza. Naozaj sa tak cítim. Predstav si, že by sme si nechali našu princeznú. S kým by teraz bola? Chcem vedieť či ti chýbam. Či na mňa niekedy myslíš. Či ju ľúbiš tak ako si ľúbil mňa. Ak si ma teda niekedy ľúbil.

  zdroj: pixels.com

Som tu tak veľmi stratená. Pri hocijakej maličkosti si spomeniem na naše slovíčko či dotyk.
Pamätáš si ako sme spolu o tretej v noci boli na ten vyprážaný karfiol? Alebo ako si zobral mňa a tvoju fenku keď mi zomrela Britka a kúpil mi palacinky? Neviem čo tu mám bez teba robiť. Každý tvrdí, že sa mám pohnúť ďalej. Lenže ja nemôžem. A oni to nechápu. Nič nechápu. Ty si chápal vždy, či už šlo o rodinu alebo o čokoľvek iné. Nie, ešte som si nenašla nikoho s kým by som bola šťastná. Ale ty si šťastný. A presne to som vždy chcela.

Znie to ako to klišé z tých vlhkých citátov čo zdieľajú dvanásť ročné dievčatká. Ale cítim sa veľmi smutne. Vlastne stále. Lenže ja to nechcem hovoriť, lebo načo. Je to zbytočné. Bolí ma vnútro. Teda… je to taká prázdnota čo prechádza do bolesti. Snažím sa robiť ľudí okolo mňa šťastnými. A… teší ma, keď sú šťastní. Teší? Asi hej. Proste som vtedy fakt rada. Ale viem že musím dospieť. A byť racionálna. Lenže to je také otrasné a tak to neznášam! A neznášam to, že je svet nespravodlivý. A že sú ľudia zlí a že som zlá aj ja. A všetci vravia, že záleží len na nás akí budeme. Súhlasím ale len polovične. Niekedy mám zlosť na seba. Aká som veľmi naivná. Občas sa mi vracajú obrazy z minulosti ktoré boli ťažké. Možno neboli. Ale pre mňa hej. Momentálne je tak sebecké to čo teraz robím. Fuj. Chcem plakať. Veľmi. A ono to vždy ide. A je to také… slobodné. Nechápem veľa vecí. Nerozumiem tomu prečo sa stali a prečo som taká zbabelá. Nechápem ničomu.

Chcem opísať tú hlúpu bolesť čo cítim. Vždy to pomáhalo. Lenže teraz nie. A neviem prečo.
Potrebujem vedieť ako sa máš. Potrebujem vedieť všetko. Prečo človek, ktorý ma naučil veriť tak sklamal? A klamal? Vždy sme si hovorili všetko tak čo na tom bolo také ťažké? A prečo vlastne? Neznášam tie otázky vo svojej hlave. Nikdy som si to neuvedomila, až teraz. Spomínaš ako som ti jedno ráno volala s tým, že sa mi snívalo o tvojom odchode?

Pár dní na to som sa dozvedela o tej exotickej krajine, v ktorej si mal stráviť rok svojho života. Alebo niekedy na začiatku marca, minulý rok, mi stále prichádzala myšlienka že keby teraz prídem za tebou ako prekvapenie tak tam niekoho nájdem. A potom, o pár mesiacov na to, som sa dozvedela o nej. A vlastne vždy to tak bolo. Aj vtedy s tvojím zdravím… so všetkým.

Vážne som ti verila a vážne som všetko dodržala. Nechápem prečo ty. Nechápem tú bolesť. Nechápem prečo ona. Nechápem načo život. Nechápem nič. Nič už nejde.
Prepáč..

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.