„Včera som ťa mi­lo­vala a mi­lu­jem ťa aj dnes. Len dú­fam, že zaj­tra ťa už ne­bu­dem mi­lo­vať. „

Mys­lela som, že keď si ľu­dia po­ve­dia tieto dve ča­ro­vné slová, zna­mená to, že sa pri­jí­majú s tým, čo ten druhý má a hlavne s tým, čo nemá. Že sa mi­lu­jeme so všet­kými chy­bami, v zlých dňoch, s inými ná­zormi. Lenže nie­kedy vám ten druhý nedá na vý­ber. Do­núti vás k tomu. Do­núti vás k roz­chodu, ktorý vy ani nech­cete.

V ne­prí­jem­ných chví­ľach by sa mal chlap po­zrieť žene do očí a roz­ísť sa skôr, ako to po­kazí všetky pekné spo­mienky. Ne­byť srab a ne­jako pre­ja­viť, že vám na tom zá­leží. Naša veľká chyba je, že sa pri­klá­ňame k ná­zo­rom dru­hých ľudí, väč­ši­nou dosť blíz­kych ľudí. A tí to s nami predsa mys­lia dobre, ho­vo­ríme si. Často os­tat­ným ve­ríme viac, ako sebe. Koľ­ko­krát „tými os­tat­nými“ môže byť ro­dič alebo sú­ro­de­nec, naj­lepší pria­teľ. Ale sku­toč­nosť je, že len my vieme, ako ten vzťah vy­ze­ral vnútri, akým hlú­pos­tiam sme sa spo­ločne na­smiali, ako sme sa po no­ciach bláz­nivo mi­lo­vali a boli do seba po­no­rení.

zdroj: unsp­lash.com

My, ženy, po­tre­bu­jeme utvr­dzo­vať lásku. Chceme gestá, dlhé kon­ver­zá­cie, sladké tex­tovky, chceme bu­do­vať, za­ží­vať a pre­ží­vať. Ale čo po­tre­bu­jeme naj­viac je čas. Po­tre­bu­jeme, aby ste nás ne­jako za­hr­nuli do svojho ži­vota. Aby sme pat­rili do vášho sveta a to ako inak, než úplne. Ne­mu­síte s nami byť celý deň, každý deň. Tiež si rady po­klá­bo­síme s ka­ma­rát­kami, alebo si v po­koji oho­líme nohy.

Možno vám príde, že vy len dá­vate a nič ne­dos­tá­vate. Sku­točne? Bez nás žien, ktoré vás v noci po­škrab­kajú na chrbte, uro­bia dobrú omáčku, by bol predsa svet smutný, chlad­nička prázdna a noci bez lásky. Veď my vás máme stále v hlave, čo ro­bíte, čo si mys­líte.

Dnes už viem, že to so mnou moje srdce myslí dl­ho­dobo. Že už sa nechce ďa­lej trá­piť, že sa roz­hodlo skôr, než za­fun­go­vala hlava, ktorá sa bála byť v noci sama, kto­rej chý­bajú reči na dobrú noc.

Vzťahy me­dzi ľuďmi by sa mali po­sú­vať ďa­lej, plá­no­vať a ho­vo­riť spolu so všet­kou po­ko­rou a po­cho­pe­ním. Ne­pos­mie­vať sa, keď druhá strana plače, ne­kla­mať a ne­od­str­ko­vať sa, keď druhý chce „len“ viac vášho času. Pri­tom čas, to je to naj­viac čo člo­vek má a môže dať. Mys­lím, že si to tak proste chcel. Len si ne­ve­del, ako z toho von. Ja som ti ne­dala dô­vod, to ty si ho dal mne. Ni­koho ni­kdy ne­do­nú­tite, aby vás mi­lo­val so všet­kým, aby s vami bol v každú voľnú chvíľu. Na­ozaj som ti nie­kedy chý­bala? Alebo to bola len od­po­veď na otázku? Mys­lím, že zo všet­kého ti bude chý­bať ve­do­mie, že ma už ne­uvi­díš. Vždy si si mys­lel, že ma znova uvi­díš.

zdroj: unsp­lash.com

Po­sledná myš­lienka je otáz­kou, kde sú tí muži činu? Tí čo uro­bia niečo trú­fa­lého a budú na vás ča­kať aj keď nie ste doma. Možno im za to len ne­sto­jíme, možno im nie­kto po­ve­dal, čo majú uro­biť. Mys­lím, že by aj muži mali pop­re­mýš­ľať, prečo ich ženy opúš­ťajú. Ve­no­vať sa vzťa­hom ako my ženy, pre­tože po­tom by s nami ne­mali taký prob­lém.

Aj keď moje srdce práve te­raz kr­váca, takto sa roz­hodlo a ja dú­fam, že tak je to správne. Pra­jem môjmu srdcu, aby ho celá táto vec pre­šla. „Už chá­pem, prečo si ma ne­chal ísť, len som tomu ne­mohla uve­riť. Mys­lela som .. vlastne už ani ne­viem, čo som si mys­lela. „

Komentáre