Sadla som si u neho na po­steľ a po líci mi ste­kala prvá slza. „Už to nie je ako na za­čiatku. Prečo ma už tak ne­mi­lu­ješ? Nie, len mi ne­začni dá­vať prí­klady, že v žiad­nom vzťahu to tak nie je, a že raz to vy­pr­chá. Ja to chcem ako ke­dysi. Chcem ti byť taká vzácna, chcem, aby si sa o mňa ne­us­tále tak sna­žil, aby si bo­jo­val, aby si ma prek­va­po­val, aby si…“

Stíchla som. Už toľ­ko­krát som zo­pa­ko­vala, čo všetko chcem, že už som to ne­do­ká­zala znovu a znovu opa­ko­vať. Stále mi to ne­sta­čilo. Mala som po­cit, že to ja ro­bím viac, že to všetko kazí on, že už som ne­jaká sa­moz­rej­mosť alebo trvalka, a že už ma má „istú“, a že preto sa už tak ne­snaží. Že som mu zo­všed­nela. A tie, ktoré ste to za­žili, asi viete, že ob­no­viť znovu tú is­kru vie byť ob­čas veľmi ťažké.

Ne­ve­dela som nájsť rie­še­nie. Ani spolu sme ho vtedy ne­našli. Šla som teda do­mov a roz­ho­vor sme znovu len od­lo­žili. Pre­tože on tiež ne­ve­del, ako to rie­šiť. Ne­mal po­cit, že by ma mi­lo­val me­nej. Vra­vel mi, že je to práve na­opak, že on ma kaž­dým dňom mi­luje viac a že ho škrie, že ja to tak ne­viem vní­mať.

Prišla som do­mov, vy­zliekla sa a vošla do spr­chy. Chcela som, aby ten po­cit sa  zo mňa jed­no­du­cho zmyl. Sám od seba. Aby som mu do­ká­zala ve­riť a ne­ča­kala stále ne­jaké do­bý­va­nie a dob­ro­druž­stvo. Nič také sa ale ne­dialo.

Vy­šla som zo spr­chy, umyla si zuby a ulo­žila som sa do po­stele. Za­spať som ale ne­ve­dela. Stále som si pre­mie­tala náš vzťah. Hľa­dala som kon­krétne veci, ktoré mi chý­bali. Ktoré ro­bil na za­čiatku a te­raz už uňho ne­na­chá­dzam. Čo ma spra­vilo cí­tiť sa tak vý­ni­močne a mi­lo­vaná ako vtedy? Prečo to te­raz zmizlo? Kde je ten roz­diel?

No­sil mi kvety, ča­ká­val ma pred do­mom, bol vší­mavý a po­zorný. Vždy mal dobrú ná­ladu a vra­vel mi, že by pri­šiel čo i len na päť mi­nút, len aby ma mo­hol vi­dieť. Te­raz mi po­vie, že má veľa práce,  že sa to ne­o­platí.

Kvety mi nosí stále, aj ma pra­vi­delne ča­káva. Nie­kedy ho vonku ne­chám ča­kať aj pol ho­dinu, lebo ženy. Tak čo sa teda deje? Pa­mä­tám si, ako som raz na za­čiatku zbehla za ním a vle­tela mu do ná­ruče. Aj vtedy mi vy­šla slza, lebo ces­to­val vyše ho­diny len preto, aby sme sa vi­deli trid­sať mi­nút. Roz­prá­vala som mu vtedy, že toto par­tneri mo­jich ka­ma­rá­tok ne­ro­bia. Vá­žila som si ho za to a na­pl­ňo­valo ma to ra­dos­ťou. Cí­tila som, že ma na­ozaj mi­luje, pre­tože toto by chlap len tak pre ne­jakú ženu ne­ro­bil.

View this post on Ins­ta­gram

#love #mood 😍 @man_in­flu­ence

A post sha­red by Love Mood Style (@love_mood_style) on

Prudko som vy­le­tela z po­stele a sna­žila sa z ka­belky vy­hra­bať te­le­fón. Dvi­hol tak­mer na prvé za­zvo­ne­nie, no oz­vať sa ne­sti­hol, pre­tože ja som hneď spus­tila: „Mám rie­še­nie. Tebe vy­čí­tam, že si ma za­čal brať za sa­moz­rej­mosť. Ale veď aj ja teba tak v nie­kto­rých ve­ciach be­riem. Ďa­ku­jem, že si ma dnes išiel zo­brať do­mov a rov­nako ďa­ku­jem za tú fan­tas­tickú ve­čeru. Bolo mi s te­bou skvelo, aj keď sme rie­šili váž­nej­šie veci. Mi­lu­jem ťa a viem, že aj ty pre náš vzťah veľa obe­tu­ješ.“

Nie, ne­bojte, ne­bol to len mo­no­lóg, jeho re­ak­cia bola: „Aj ja som na­šiel rie­še­nie a od­po­veď na tvoju otázku. My sme už nie­kde inde. My ne­rie­šime také tie za­čia­točné úrovne a hlú­posti, ktoré rie­šia tvoje ka­ma­rátky, čo sú vo vzťahu krátko. My už sme vo vyš­šom le­veli, naša láska si už ne­bu­duje zá­klady, tie už dávno máme. My už do­kon­ču­jeme fa­sádu, úplne iné od­vet­vie, treba nám do­kon­čiť roz­vod elek­triny a s tým sa mu­síme po­pa­so­vať. Načo by sme sa vra­cali k ho­lej stavbe, keď to už máme dávno ho­tové? Áno, si moja is­tota. Moja is­tota, že s te­bou mie­nim strá­viť zvy­šok ži­vota. A tú is­totu mi ni­kto ne­zo­be­rie, a pre­páč, ale ani ty. Tak ma k tomu ne­núť.“

Komentáre