Nie­kedy je ťažké ne­žiť mi­nu­los­ťou a ne­roz­jí­mať nad bu­dúc­nos­ťou. Vraj treba žiť len tu a te­raz. Vždy pre je­den oka­mih a daný mo­ment, ktorý sa nám v ži­vote na­skytne. Po­čula si o tom? Niečo na tom bude predsa len prav­divé. Aj keď…

Ja som sa učila prí­liš dlho to, ako sa od­pú­tať od mi­nu­losti. Ne­bolo to jed­no­du­ché a ani jed­no­značne cie­lené. Ne­ve­dela som, čo kon­krétne sa musí v mo­jom ži­vote udiať, aby som ne­bola via­zaná k mno­hým uda­los­tiam v mo­jom ži­vote.

Ale po ne­ja­kom čase a mno­hých uvá­že­niach som na­šla pre seba od­po­vede.

V je­den ve­čer, keď za­pa­dalo slnko, som se­dela na la­vičke a sle­do­vala mesto, v kto­rom som ke­dysi dávno do­spie­vala. Ur­čité ob­do­bia boli kom­pli­ko­vané, no všetko to, čo sa vy­vi­nulo skon­čilo prav­de­po­dobne naj­lep­šie, ako len mohlo. 

Vždy keď som pre­mýš­ľala nad mno­hými uda­los­ťami bola som myš­lien­kami len tam, kde som byť vô­bec nech­cela. Ale uve­do­mila som si, že treba nie­kde spra­viť zmenu. 

Ra­di­kálne, rýchlo a bez­bo­lestne.

Zmenu, na ktorú som po­tre­bo­vala veľké od­hod­la­nie a ešte viac času. 

Zdroj: pi­xa­bay.com

Klišé. Pre­trie­dila som si všetky fotky, ob­rázky, vstu­penky a os­tatné „hlú­posti“, ktoré mi pri­po­mí­nali niečo kon­krétne, na čo som chcela pre­stať mys­lieť. Aj keď na druhú stranu, boli tam aj spo­mienky na pekné zá­žitky. No keď som už raz za­čala, tak som to mu­sela aj do­kon­čiť.

Možno to boli pre­chádzky s nie­kým, na kom mi v is­tých ob­do­biach zá­le­žalo možno až prí­liš. Možno to bolo o vý­le­toch, ktoré by som si naj­rad­šej zo­pa­ko­vala znovu a aj hneď.

Te­raz by som už ani ne­do­ká­zala po­zrieť do očí nie­kto­rým ľu­ďom, aj na­priek všet­kému pek­nému, čo som s nimi pre­žila.

Prísť na to, kto­rých ľudí na­ozaj sku­točne vo svo­jom ži­vote po­tre­bu­ješ, je je­den z najk­raj­ších po­ci­tov, ktoré mô­žeš mať vo svo­jom srdci. Na­ozaj.

Keď je v tvo­jom srdci nie­kto, na kom ti sku­točne zá­leží. Komu zá­leží na tebe rov­na­kým spô­so­bom. 

Zdroj: pi­xa­bay.com

Práve pre ta­kých ľudí sa ne­o­platí po­ze­rať na mi­nu­losť. Na­učili ma, že ak chcem re­álne pre­žiť prí­tom­nosť, ne­smiem po­ze­rať na mi­nu­losť ako na niečo, čo by ma mohlo ohro­zo­vať v no­vých roz­hod­nu­tiach. A ešte k tomu si mám vy­chut­nať po­cit, ktorý mám, keď som s tými sku­toč­nými ľuďmi, lebo s nimi to zato stojí.

Som rada, že som na­šla spô­sob, ako za­bud­núť a ne­po­ze­rať na­s­päť, aj keď to ne­šlo hneď. Po po­ma­lých kro­koch som krá­čala no­vým sve­tom. A sa­moz­rejme, s no­vými ľuďmi.

A za tento nový svet som ne­smierne vďačná.

Komentáre