Ukáž­kovo. Presne tak vy­zerá na prvý po­hľad ži­vot mno­hých ľudí na­okolo. Zdá sa byť bez prob­lé­mov a bez chýb. Zdan­livo šťastný ži­vot zdan­livo šťast­ných ľudí. Ktorí ale žijú tak ako by sme mno­ho­krát chceli žiť aj my sami, hoci ne­po­známe druhú stranu. Ale na­oko ide­álny ži­vot v ide­ál­nej ro­dine v ide­ál­nom svete…

Ale koľkí z nich sú na­ozaj šťastní? Koľkí z nich sú so svo­jím ži­vo­tom na­ozaj spo­kojní? Koľkí z nich by ho v sku­toč­nosti vy­me­nili za ži­vot ko­ho­koľ­vek z nás? A to v mo­mente…

A preto sa pý­tam, čo dnes značí úsmev na nie­koho tvári? Šťas­tie? Spo­koj­nosť? Vy­rov­na­nosť? Či je úsmev len mas­kou, kto­rou sa sna­žíme za­kryť bo­lesť, čo máme v srdci? Bo­lesť, ktorá nás v noci ne­ne­chá spať? A na ktorú ani fa­lošný úsmev nie je dosť dobrý?

zdroj: pe­xels.com

Mňa to už samú ne­baví. Ne­baví ma hrať, že je všetko v po­riadku, keď by som naj­rad­šej vy­šla von a z pl­ného hrdla kri­čala. Kri­čala tak na­hlas, že by ma všetci po­čuli. Aj tí, ktorí ma ne­po­čú­vajú, hoci sa s nimi roz­prá­vam každý deň. Aj tí, ktorí sú na­vo­nok hlu­chí, a ktorí vi­dia iba seba. Ktorí sa ne­do­kážu po­zrieť na svet mo­jimi očami. Vcí­tiť sa do mo­jej kože a pod­po­riť ma. Uznať, že to na­ozaj zvlá­dam dobre, hoci to nie je také jed­no­du­ché, ako sa im do­te­raz zdalo.

Presne na týchto ľudí chcem kri­čať. Nech po­čujú a nech vi­dia, že ten úsmev už dávno nie je ten, ktorý som no­sila na tvári pred is­tým ča­som. Nech po­cho­pia, že je to fa­lošný úsmev, za kto­rým sa toho skrýva mnoho. No z toho množ­stva je šťas­tie na úplne po­sled­nom mieste.

Možno som to do­te­raz do­ká­zala zvlá­dať, možno som to do­te­raz do­ká­zala skrý­vať, lebo as­poň pri po­hľade na teba bol môj úsmev ozaj­stný… Ale aj ten sa nie­kam stra­til. Spolu s tvo­jím po­cho­pe­ním a pod­po­rou.

zdroj: Unsp­lash.com

Nech­cem te­raz od teba, aby si ma ľu­to­val. Aby si sa tvá­ril, že tomu roz­umieš, keď to tak nie je… Chcem len, aby si tu pre mňa bol. Aby si mi po­nú­kol svoje ra­meno a ja som sa na ňom mohla vy­pla­kať. Aby som as­poň na malý mo­ment mala po­cit, že tu je nie­kto len pre mňa. A že je úplne v po­riadku ne­byť za každú cenu šťastná... Že je v po­riadku, že nie som z ocele, a že mám city, ktoré už viac ne­do­ká­žem pred sve­tom skrý­vať. Že moje emó­cie sú v po­riadku. A že sa ne­mám za čo han­biť.

Lebo mňa už na­ozaj ne­baví sa usmie­vať, keď vo svo­jom vnútri pla­čem…

Komentáre