Ne­ve­rím, že niečo také bolo z mo­jich úst vy­slo­vené.

Ke­byže mi po­vieš, že práve ja toto po­viem, vy­smiala by som ťa. Veď predsa. Ako si mi ty dlho ho­vo­ril : „Navždy ťa bu­dem ľú­biť“. Ha… Keďže ma po­znáš lep­šie ako kto­koľ­vek ur­čite vieš, ako veľmi ma bolí to, čo ti te­raz po­viem.

Možno sa pý­taš či ešte stále. Áno. Ako keby včera som bola v tvo­jom ná­ručí a pla­kala. Lú­čili sme sa. Obaja sme ve­deli, že toto je náš de­fi­ni­tívny ko­niec. No ani je­den z nás ne­mal od­vahu po­ve­dať to na­hlas. Tak veľmi sme sa sna­žili ne­za­bud­núť na seba.

unsplash.com
zdroj: unsp­lash.com

Chcem, aby si ve­del, že ja som ne­za­budla. Všade vi­dím tvoju tvár. Naše spo­mienky. Všetko mi ťa pri­po­mína. Vi­dím ale aj tú práz­dnotu, ktorú si po sebe za­ne­chal. Vi­dím na chod­níku tieň diev­čaťa, ktoré ni­čia spo­mienky. Ne­mô­žem to inak ani na­zvať. Ni­čia ma. Po­maly, ale ur­čite vnútri za­bí­jajú každú svetlú chvíľku pre­žitú s te­bou.

Ne­hne­vám sa na teba. Nie som ani plná ne­ná­visti. Práve na­opak. Som ne­smierne šťastná, že som ťa spoz­nala a tvo­ril si pod­statne dô­le­žitú časť môjho ži­vota. Vďaka tebe som cho­dila sve­tom s úp­rim­ným úsme­vom. Tento člá­nok mal byť po­ňatý v tom zmysle, aby si po­cho­pil, čo zna­mená navždy ťa bu­dem ľú­biť. Áno, mal.  Na­ko­niec ti týmto chcem po­ve­dať, že už ne­mám zá­u­jem vi­dieť ťa. Už ni­kdy. Jasné, že mi chý­baš. Ale ne­mô­žem si do­vo­liť takto sa trá­piť. 

Ne­ber to v zlom, ale ja kon­čím. Kon­čím s akou­koľ­vek sna­hou. Pre­stala som pát­rať po tvo­jej po­zor­nosti. Pre­stala som sle­do­vať mo­bil, kedy mi na­pí­šeš. Za­čala som si viac uží­vať prí­tom­nosť. UŽ NE­BU­DEM za­sek­nutá v mi­nu­losti a ča­kať na teba. NE­BU­DEM ani to dievča, ktoré si za­zrel na ulici a jed­ným po­hľa­dom si si ma zís­kal.

Pra­jem ti, aby si na mňa šťastne za­bú­dal. A raz, raz keď si na mňa spo­me­nieš, možno sa zme­ním na slzu. Slzu plnú bo­lesti, stra­chu a rôz­nych po­ci­tov sveta. Slzu pl­nej ženy, ktorá ťa be­z­hra­nične mi­lo­vala len ne­bola do­sta­točne silná.. Av­šak ja už bu­dem viesť ži­vot taký, aký na­ozaj chcem. A aký ho chcem žiť? Bez teba. Bez stra­chu, kedy znova doňho za­ví­taš a zni­číš tým všetko, čo bu­du­jem bez teba.

Do­voľ mi ale te­raz spra­viť po­sledné roz­hod­nu­tie za nás. Do­voľ nám žiť ži­vot bez toho dru­hého. Do­praj nám šťas­tie. 

Viem, že cesty sveta sú ne­pred­ví­da­teľné. Možno sa stret­neme, možno nie. Pri srdci ma za­hreje, keď ťa uvi­dím s man­žel­kou po tvo­jom boku a usmie­va­vým die­ťa­ťom. Ale mo­men­tálne som pri­pra­vená na ži­vot bez teba.

Komentáre