Drahý, 

ne­viem prečo nás osud stále spája do­hro­mady. Vši­mol si si nie­kdy tú iró­niu? Vždy keď si po­viem, že na teba ne­bu­dem mys­lieť (a tým mys­lím o tebe roz­prá­vať) zja­víš sa tu. Ne­ná­padne, po­maly a po­tom spô­so­bíš v mo­jej hlavne znovu ten chaos, ako aj na za­čiatku. Nie je to ten ne­prí­jemný chaos, ktorý cí­tiš, keď sa máš učiť na skúšku, no tebe sa nechce a všetko si ne­chá­vaš na po­slednú chvíľu. Je to ten chaos, vďaka kto­rému sa cí­tim živá. Vďaka kto­rému viem, že sa oplatí žiť, pre­tože si tu. Stále a vždy.

Tvoje oči boli ako ebe­nové drevo, no aj tak vždy svie­tili. Rada spo­mí­nam na to, keď si bol šťastný. Keď si mal úsmev ako malý chla­pec, ktorý sa práve do­zve­del dobrú správu. Keď si ve­del ako ma ro­zo­smiať. Keď si ve­del, aké kvety mi máš do­niesť, aby si mi zlep­šil deň. Keď si mal toľko veľa ener­gie, že si zá­ro­veň do­bil aj mňa. Že mi s te­bou ne­chý­bal spá­nok a bola by som kvôli tebe ochotná zo­stať celú noc hore, len aby som si bola istá, že ťa pri sebe náj­dem aj ráno. Keď sa zo­bu­dím.

View this post on Ins­ta­gram

Mor­ning vi­bes 🔥 @man.ex­plore

A post sha­red by Coup­les Ma­ga­zine (@coup­les_ma­ga­zine) on

Re­a­lita je často sivá a chladná, tak sa cí­tim vtedy, keď nie si pri mne. No s te­bou, s te­bou na­berá všetko iné ob­rátky. Uve­do­mu­jem si, že si bol prvý muž, ktoré som na­ozaj ľú­bila pra­vou lás­kou. Bolo to rýchle, spon­tánne a bláz­nivé. No úp­rimné. A viem aj to preto, pre­tože aj po tak­tom dl­hom čase to stále bolí. Stále si viem vy­ba­viť tvoju vôňu a tvoje tričko má stále tú istú žia­rivú farbu ob­lohy, ktorú malo aj keď sme sa zo­zná­mili. 

Ni­kdy však ne­náj­dem od­po­veď na otázku, ktorú som si po­lo­žila na za­čiatku. Prečo nás osud spája do­hro­mady. Aj keď viem, že spolu už ne­bu­deme. Aj keď viem, že všetko to, čo sme pre­žili, sú len spo­mienky. 

Staré spo­mienky. 

Komentáre