Keď som bola malé dievčatko, túžila som patriť do sveta dospelých. V mojich detských očiach vyzeral ich svet slobodnejší. Áno, to prianie sa mi splnilo. Ale niekedy túžim byť opäť tým malým a bezstarostným dievčatkom. Ja viem, čas sa nedá zastaviť. A ja nechcem utekať pred životom. Verím, že tie prekážky a tie bolesti nás majú niečomu naučiť.                                          Ale neubližujeme si niekedy zbytočne? Nepreháňame to?

foto: tumblr

Najčastejšie používaná výhovorka na zbavenie sa zodpovednosti za svoj život je, ale veď taká je doba. Takí sú ľudia. Tú dobu, na ktorú sa tak strašne sťažujeme, tvoríme my. Ja, ty a všetci ostatní. Hovoríme si, že ľudia sú takí. Nejdem ťa presviedčať, že všetci sú strašne skvelí. Ľudia sú rôzni. Nevidíme každému do jeho vnútra. Sme dobrí a sme zlí. Každý človek má v sebe aj veľa dobrého, ale aj veľa zlého. To, čo prevažuje záleží od teba. Ktorú stranu viacej živíš.

Vidím veľa ľudí, ktorí sú zlomení životom. Keď počúvam všetky tie slová beznádeje, nikdy neviem čo mám povedať. Nemôžem povedať, že všetko bude dobré. Aj keď túto vetu používame často pre utešenie zraneného človeka. Aj keď možno ani sami tejto vete neveríme. Nechcem ti povedať, že to bude dobré. Som ticho. Nenachádzam slová. Môžem ti darovať môj úsmev alebo objatie. Môžem pri tebe stáť, keď ma budeš potrebovať. Podať ti pomocnú ruku.

foto: thoughtcatalog.com

Keď človek prežíva ťažké obdobie, vtedy sa zvykne najviac zastaviť. Vtedy sa najviac díva do svojho vnútra. Niekedy sme prekvapení, čo tam nachádzame. Čo sme si pri tom zhone nikdy neuvedomili. Aký život sme viedli a ako sme ignorovali všetky tie kontrolky vo vnútri, ktoré nám hovorili, aby sme to nerobili.

Poznáš ten pocit, keď ti pri nejakom rozhodnutí tvoj vnútorný hlas šepká, že to nie je správne? Neignoruj ho prosím ťa. Môžeš to nazvať intuíciou, my veriaci to nazývame Duchom Svätým. Je to na tebe, ale hlavne sa prestaň tváriť, že ho nepočuješ a necítiš to. Pretože každý má svoj vnútorný hlas.

Možno sa niekedy ozýva svedomie. Snažíme sa sami seba presvedčiť, že sme urobili správne rozhodnutie a bodka! Odmietame si uznať chybu. Hľadáme v sebe výhovorky, aby sme ospravedlnili svoje činy. Niekedy je ťažké povedať prepáč, ale určite nie si vtedy porazeným. To ti iba tvoje ego bráni urobiť správnu vec.

My ľudia by sme mali na sebe neustále pracovať. Nevyhovárať sa na okolnosti a hlavne sa nikdy neľutovať. To nás dokáže zabíjať. Musíme hľadať východisko. Aj keď možno práve teraz si v bludisku. A možno si to iba myslíš. Nikdy nevieš, ktoré dvere sa ti otvoria.

Každý z nás sa potrebuje cítiť milovaný. Ak cítiš, že tí druhí ťa prijímajú, žije sa ti oveľa lepšie. Je to taká ideálna predstava. Až naivná. Ja viem. Kto z nás nestretol človeka, ktorý sa mu stal vlastne „nepriateľom“? Nie vždy máme nad tým kontrolu. Vlastne vôbec.

„Mnoho ľudí na svete zúfalo túži po kúsku chleba, ale omnoho viac je tých, čo zúfalo túžia po malom kúsku lásky.“ Tieto pravdivé slová patria jednej naozaj skvelej žene. Sú to slová Matky Terezy a skrývajú v sebe našu podstatu.

Ak sa niekto rozhodne, že ťa neprijme, môžeš sa aj poskladať. Niektorí ľudia majú potrebu sa vnucovať. Kašli na to. Buď sám sebou. To je najlepšia voľba. Si taký aký si, tak to prijmi hlavne ty sám. A to, že ten druhý ťa nechce mať vo svojom živote, tak sa mu doň nenúť. Taký vzťah by aj tak nikdy nebol založený na úprimnosti.

Všimol si si niekedy, ako ľudia spolu súperia? Všade naokolo ti dávajú návody, ako byť úspešný. Hovoria ti vlastne, aby si uprednostnil svoje ego a svoje túžby pred tými druhými. Môžeš mať sny. To je dobré. Je to skvelé ak máš svoje sny. Ale treba si vedieť stanoviť hranice. Nakoniec zistíme, že sa celý život naháňame za materializmom a zabúdame na to skutočne podstatné.

Niektorí ľudia sa spamätajú, až keď je neskoro. Čas nevrátiš späť. Tak si dobre rozmysli, kam sa ho rozhodneš investovať.

foto: tumblr