Keď som bola malé diev­čatko, tú­žila som pat­riť do sveta do­spe­lých. V mo­jich det­ských očiach vy­ze­ral ich svet slo­bod­nejší. Áno, to pria­nie sa mi spl­nilo. Ale nie­kedy tú­žim byť opäť tým ma­lým a bez­sta­rost­ným diev­čat­kom. Ja viem, čas sa nedá za­sta­viť. A ja nech­cem ute­kať pred ži­vo­tom. Ve­rím, že tie pre­kážky a tie bo­lesti nás majú nie­čomu na­učiť.                                          Ale ne­ub­li­žu­jeme si nie­kedy zby­točne? Ne­pre­há­ňame to?

elite-daily-woman-sadfoto: tum­blr

Naj­čas­tej­šie po­u­ží­vaná vý­ho­vorka na zba­ve­nie sa zod­po­ved­nosti za svoj ži­vot je, ale veď taká je doba. Takí sú ľu­dia. Tú dobu, na ktorú sa tak strašne sťa­žu­jeme, tvo­ríme my. Ja, ty a všetci os­tatní. Ho­vo­ríme si, že ľu­dia sú takí. Nej­dem ťa pre­svied­čať, že všetci sú strašne skvelí. Ľu­dia sú rôzni. Ne­vi­díme kaž­dému do jeho vnútra. Sme dobrí a sme zlí. Každý člo­vek má v sebe aj veľa dob­rého, ale aj veľa zlého. To, čo pre­va­žuje zá­leží od teba. Ktorú stranu via­cej ži­víš.

Vi­dím veľa ľudí, ktorí sú zlo­mení ži­vo­tom. Keď po­čú­vam všetky tie slová bez­ná­deje, ni­kdy ne­viem čo mám po­ve­dať. Ne­mô­žem po­ve­dať, že všetko bude dobré. Aj keď túto vetu po­u­ží­vame často pre ute­še­nie zra­ne­ného člo­veka. Aj keď možno ani sami tejto vete ne­ve­ríme. Nech­cem ti po­ve­dať, že to bude dobré. Som ti­cho. Ne­na­chá­dzam slová. Mô­žem ti da­ro­vať môj úsmev alebo ob­ja­tie. Mô­žem pri tebe stáť, keď ma bu­deš po­tre­bo­vať. Po­dať ti po­mocnú ruku.

25921787593_870182c4e7_ofoto: thought­ca­ta­log.com

Keď člo­vek pre­žíva ťažké ob­do­bie, vtedy sa zvykne naj­viac za­sta­viť. Vtedy sa naj­viac díva do svojho vnútra. Nie­kedy sme prek­va­pení, čo tam na­chá­dzame. Čo sme si pri tom zhone ni­kdy ne­uve­do­mili. Aký ži­vot sme viedli a ako sme ig­no­ro­vali všetky tie kon­trolky vo vnútri, ktoré nám ho­vo­rili, aby sme to ne­ro­bili.

Po­znáš ten po­cit, keď ti pri ne­ja­kom roz­hod­nutí tvoj vnú­torný hlas šepká, že to nie je správne? Ne­ig­no­ruj ho pro­sím ťa. Mô­žeš to na­zvať in­tu­íciou, my ve­riaci to na­zý­vame Du­chom Svä­tým. Je to na tebe, ale hlavne sa pre­staň tvá­riť, že ho ne­po­ču­ješ a ne­cí­tiš to. Pre­tože každý má svoj vnú­torný hlas.

Možno sa nie­kedy ozýva sve­do­mie. Sna­žíme sa sami seba pre­sved­čiť, že sme uro­bili správne roz­hod­nu­tie a bodka! Od­mie­tame si uznať chybu. Hľa­dáme v sebe vý­ho­vorky, aby sme ospra­vedl­nili svoje činy. Nie­kedy je ťažké po­ve­dať pre­páč, ale ur­čite nie si vtedy po­ra­ze­ným. To ti iba tvoje ego bráni uro­biť správnu vec.

My ľu­dia by sme mali na sebe ne­us­tále pra­co­vať. Ne­vy­ho­vá­rať sa na okol­nosti a hlavne sa ni­kdy ne­ľu­to­vať. To nás do­káže za­bí­jať. Mu­síme hľa­dať vý­cho­disko. Aj keď možno práve te­raz si v blu­disku. A možno si to iba mys­líš. Ni­kdy ne­vieš, ktoré dvere sa ti ot­vo­ria.

Každý z nás sa po­tre­buje cí­tiť mi­lo­vaný. Ak cí­tiš, že tí druhí ťa pri­jí­majú, žije sa ti oveľa lep­šie. Je to taká ide­álna pred­stava. Až na­ivná. Ja viem. Kto z nás ne­stre­tol člo­veka, ktorý sa mu stal vlastne „ne­pria­te­ľom“? Nie vždy máme nad tým kon­trolu. Vlastne vô­bec.

„Mnoho ľudí na svete zú­falo túži po kúsku chleba, ale omnoho viac je tých, čo zú­falo tú­žia po ma­lom kúsku lásky.“ Tieto prav­divé slová pat­ria jed­nej na­ozaj skve­lej žene. Sú to slová Matky Te­rezy a skrý­vajú v sebe našu pod­statu.

Ak sa nie­kto roz­hodne, že ťa ne­prijme, mô­žeš sa aj po­s­kla­dať. Nie­ktorí ľu­dia majú po­trebu sa vnu­co­vať. Kašli na to. Buď sám se­bou. To je naj­lep­šia voľba. Si taký aký si, tak to prijmi hlavne ty sám. A to, že ten druhý ťa nechce mať vo svo­jom ži­vote, tak sa mu doň ne­núť. Taký vzťah by aj tak ni­kdy ne­bol za­lo­žený na úp­rim­nosti.

Vši­mol si si nie­kedy, ako ľu­dia spolu sú­pe­ria? Všade na­okolo ti dá­vajú ná­vody, ako byť úspešný. Ho­vo­ria ti vlastne, aby si upred­nost­nil svoje ego a svoje túžby pred tými dru­hými. Mô­žeš mať sny. To je dobré. Je to skvelé ak máš svoje sny. Ale treba si ve­dieť sta­no­viť hra­nice. Na­ko­niec zis­tíme, že sa celý ži­vot na­há­ňame za ma­te­ria­liz­mom a za­bú­dame na to sku­točne pod­statné.

Nie­ktorí ľu­dia sa spa­mä­tajú, až keď je ne­skoro. Čas ne­vrá­tiš späť. Tak si dobre ro­zmysli, kam sa ho roz­hod­neš in­ves­to­vať.

foto: tum­blr

Komentáre