Ťažké dni. Sú na­šou sú­čas­ťou a preto ich mu­síme pri­jať či už chceme alebo nie. Po­city, kedy ani ne­vieme po­riadne vdých­nuť do­sta­tok vzdu­chu, aby sme na­kŕ­mili naše hladné pľúca ba­žiace po štipke čerstvého čis­tého vzdu­chu v tomto ne­dý­cha­teľ­nom svete. Kedy je­diné lo­gické vý­cho­disko je sad­núť si do kúta a vy­pla­kať si dušu, kto­rej kúsky si ná­sledne po­zbie­rame so všet­kou „hr­dos­ťou“ a po­zlie­pame z nej opäť svoju po­dobu.

Ak sa raz bu­deš cí­tiť po­dobne a nie­kto sa ťa opýta či je ti dobre, mô­žeš mu bez obáv od­po­ve­dať úp­rimne. Sme len ľu­dia, ktorí ro­bia chyby a po­tom zná­šajú ná­sledky. Nie­ktorí za ne aj pre­vezmú zod­po­ved­nosť a po­u­čia sa z nich. Rov­nako aj ty si len člo­vek, ktorý koná tak ako naj­lep­šie vie. Ro­bíš síce roz­hod­nu­tia, ktoré sa nie­kedy ukážu ako ne­správne ale no a čo? Veď o tom to je. Ne­uka­zuj ľu­dom tú fa­lošnú masku fan­tá­ziou vy­tvo­re­ného po­koja a har­mó­nie. Aký to má zmy­sel? Uká­zať im cu­dziu škru­pinu a po­tom pre­cho­vá­vať hnev pre­tože tomu uve­rili. Ne­cí­tiť sa dobre je v po­riadku. Ne­chaj to vy­plá­vať von, pre­jav čo cí­tiš inak sa bu­deš na­do­smrti krú­tiť v ni­kdy ne­kon­čia­cej špi­rále, v kto­rej sa už tebe sa­mot­nej budú mie­šať pred­stavy s re­a­li­tou.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Dnešná doba sa po­súva vpred rých­los­ťou do­sti­ho­vého koňa, no aj na­priek tomu sa ľu­dia akosi uzat­vá­rajú v kon­zer­va­tív­nom spô­sobe exis­ten­cie. Zmena ži­vot­ného štýlu alebo čo i len ma­lin­kého de­tailu vy­vo­láva ur­čitú dávku stra­chu, ktorá sa po­stupne na­vy­šuje.

Bo­jíš sa. Máš strach z od­miet­nu­tia, ktoré si zväčša pri­vlast­níš a po­kla­dáš ho za vlastné zly­ha­nie. Je to ne­zmy­sel. Prečo pre­stalo zá­le­žať na tom, čo sama chceš? Prečo svoje roz­hod­nu­tia pris­pô­so­bu­ješ os­tat­ným? Prečo sa v pr­vom rade sna­žíš vy­ho­vieť iným, keď cí­tiš, že to nie je správne? Byť ot­vo­rená a úp­rimná nie len voči nim, ale najmä voči sebe ti za­ručí už vo­pred vy­hratý boj. Drž sa toho. Myš­lienky na to, že chceš uspieť bez toho, aby si v prie­behu stra­tila svoju pod­statu. To čo ťa sku­točne robí te­bou. Si je­di­nečná a máš ži­vot pred se­bou. Ne­uk­ra­cuj sa tým, že sa bu­deš ne­us­tále roz­hlia­dať a hľa­dať dô­vody prečo nie. Pre­staň sa báť a za­ťa­žo­vať tým čo si o tebe mys­lia os­tatní. Po­zri sa na to z iného uhla po­hľadu.

Keď prej­deš okolo nich oni presne ve­dia kto si, ako sa vo­láš, možno aj kde bý­vaš a čo štu­du­ješ. Ve­dia o tebe dosť ale nie na­toľko, aby ťa mohli sú­diť. Ne­ve­dia nič z toho čím si si pre­šla, čo si pre­ko­nala, s čím si sa mu­sela vy­rov­ná­vať a čo ťa to stálo. Čo všetko si mu­sela obe­to­vať aby si bola tam kde si dnes. Ďal­ším dô­vo­dom, prečo nad nimi máš len máv­nuť ru­kou je fakt, že ty ne­tu­šíš kto sú oni. A to z nich robí pre teba ne­pod­stat­ných.

Kvôli ta­kým ľu­ďom chceš pre­stať sní­vať? Kvôli nim sa chceš vzdať?

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Už dávno by si mala ve­dieť, že stroj­com svojho šťas­tia si ty sama. Ni­kto iný ti to ne­za­ručí. Máš toho veľa čo mô­žeš po­núk­nuť, viac než si mys­líš a skrý­vať to, pre­tože máš strach z toho, že ťa skri­ti­zujú je mr­ha­nie tvo­jimi schop­nos­ťami. Oni budú stále na mŕt­vom bode, a to len vďaka tomu, že miesto svo­jich ži­vo­tov si vší­majú ten tvoj. Rob roz­hod­nu­tia pre seba. Od­púš­ťaj, i keď vieš, že po­kiaľ nie­kto urobí tú istú chybu viac­krát nie je to od­pus­ti­teľný de­tail, ale ľud­ská hlú­posť, ale ro­bíš to kvôli sebe. Aby si sa ty sama mohla po­su­núť vpred. Rob to, čo ťa robí šťast­nou, buď spo­kojná, aj keď ne­po­dáš vý­kon na 100%. Teš sa z ma­lič­kostí a uvi­díš, stojí to za to.

Stojí za to ne­vzdať sa.

Komentáre