Ako oby­va­te­lia prvého sveta máme šťas­tie, že si môžeme módu uží­vať podľa vlast­ných pri­vi­diel. Máme prí­stup ku kva­lit­ným aj maso­vým reťaz­com, môžeme si vybe­rať medzi rôz­nymi štýlmi a tak­mer kaž­dých pár týž­dňov je na regá­loch niečo nové. Lenže nič z toho sa nedeje bez veľ­kej ceny, ktorú pla­tia nie­len výrob­co­via v továr­ňach, ale aj životné pro­stre­die. Našťas­tie však exis­tujú rie­še­nia.

Kedysi bývala móda výsa­dou boha­tých, zatiaľ čo tí chu­dobní nosili len to, čo im prišlo pod ruku a záro­veň doká­zalo napl­niť ich prak­tické potreby. To zme­nila až indus­tria­li­zá­cia a masová výroba, vďaka kto­rej sa mož­nosti pro­duk­cie zvý­šili a náklady zní­žili. Prvá sve­tová vojna, počas kto­rej išli všetky zdroje do vojny, zazna­me­nala ďal­šiu výraznú zmenu. Tak­mer nikto si nemo­hol dovo­liť roz­ha­dzo­vať a oblie­kať sa do neprak­tic­kého oble­če­nia, preto začali aj tie naj­lep­šie kraj­čírne pro­du­ko­vať “nosi­teľné” oble­če­nie vo veľ­kých množ­stvách. Šaty síce boli pro­du­ko­vané masovo, no stále boli v rukách reno­mo­va­ných kraj­čí­rov, a preto boli aj kva­litné. Po skon­čení vojny sa tento feno­mén udr­žal a móda — nie­len prak­tická, ale aj pekná — sa konečne pri­blí­žila k masám. Odvtedy sa to v pod­state nezme­nilo.

Ale zme­nilo sa zato veľa iných vecí. V snahe za výrobu čo naj­viac ušet­riť ju veľké reťazce pre­su­nuli do roz­vo­jo­vých kra­jín v Ázii a Afrike, kde zamest­nanci, často malé deti, zaží­vajú otrasné pod­mienky za smiešne platy. O tom sme však už všetci počuli. Iste aj ty na sebe máš nejaký kúsok, ktorý má na eti­kete “made in China/India/Indonesia/Pakistan” a podobne. Mám ho aj ja a preto sme v tom všetci spolu. Nej­deme ťa pre­svied­čať, aby si teraz demon­štra­tívne spá­lila všetko svoje oble­če­nie podob­ného pôvodu — to by naopak bolo cel­kom kon­tra­pro­duk­tívne. Oblie­kať sa do týchto zna­čiek je pohodlné a výhodné a ich móda vie vyze­rať veľmi pekne, takže sa niet čomu čudo­vať. No napriek tomu nezaš­kodí sa o týchto veciach infor­mo­vať a aspoň sa obze­rať po alter­na­tív­nych spô­so­boch.

foto: not­ju­stla­bel

Módny prie­my­sel, ktorý ročne otočí viac ako jeden bilión eur (1,000,000,000,000) sa na aký­koľ­vek mate­riálny nedos­ta­tok sťa­žo­vať nemusí. Záro­veň je až dru­hým najz­ne­čis­ťu­jú­cej­ším prie­mys­lom na svete, hneď po tom rop­nom. Surové prí­rodné mate­riály (v tom lep­šom prí­pade), ako naprí­klad bavlnu (ktorá si na pes­to­va­nia vyža­duje nad­prie­merné množ­stvo vody a pes­ti­cí­dov), treba spra­co­vať, zošiť, dostať na druhú stranu sveta a potom pre­dať. A to všetko samoz­rejme čo naj­lac­nej­šie. V prie­behu tohto pro­cesu sa využijú tisícky lit­rov vody (na jedny oby­čajné rifle tak­mer 7,000 lit­rov, na bavl­nené tričko 1,500 lit­rov) a ume­lých far­bív, ktoré neško­dia nie­len pro­stre­diu ale aj nám, keď si oble­če­nie jed­ného dňa oble­čieme a nedaj­bože sa v ňom aj spo­tíme. Na mies­tach, kde sa oble­če­nie pro­du­kuje, vedia kra­ľu­júcu farbu budú­cej sezóny odhad­núť aj podľa toho, akú farbu má ich rieka. A to, že nákladné lode pre­vá­ža­júce oble­če­nie minú mili­óny lit­rov palív, je len detail.

foto: appa­rel resour­ces

Úplne boj­ko­to­vať módny prie­my­sel samoz­rejme nie je žiadne rea­lis­tické rie­še­nie. Nemô­žeme (našťas­tie, alebo bohu­žiaľ?) cho­diť po uli­ciach nahí a väč­šina z nás sa chcú sami sebe, alebo ostat­ným, páčiť. Módne značky našim már­ni­vým potre­bám per­fektne nahrá­vajú a ešte za také dobré ceny! No práve reťazce, ktoré ponú­kajú lacné (a menej kva­litné) oble­če­nie v obrov­ských množ­stvách (Pri­mark, Fore­ver 21…) by si na hlavu mali sypať naj­viac popola. Ich rýchla pro­duk­cia a potreba mať kaž­dých pár týž­dňov vo výklade nové kolek­cie si na život­nom pro­stredí pýta naj­vyš­šiu daň. No robia to pre nás, pre­tože presne po tom vytvá­rame dopyt. Jeden týž­deň oble­če­nie vidíme na pred­vá­dza­com móle, násedne trend spro­pa­guje pár popu­lár­nych celeb­rít a my sa doň zami­lu­jeme. O pár týž­dňov už exis­tuje lac­nej­šia ver­zia z bež­ného reťazca, ktorú si môžeme dovo­liť, pre­tože ori­gi­nál je sku­točne len pre hor­ných desať­ti­síc. Samoz­rejme, že sa pote­šíme a neodo­láme.

Je však dôle­žité vedieť, že mať rada módu, trendy, chcieť sa pekne oblie­kať a dobre vyze­rať sa s eko­lo­gicky cítia­cim prí­stu­pom k pla­néte vôbec nevy­lu­čuje. Len je to s ním tro­chu nároč­nej­šie, no malo by nám to stáť za to — najmä ak nám nie je ľahos­tajný stav život­ného pro­stre­dia, pod­mienky, v kto­rých žijú jeho výrob­co­via, ako aj naše zdra­vie. Exis­tuje pár jed­no­du­chých pra­vi­diel, ktoré si môžeme (aspoň sčasti) osvo­jiť, aby sme sa pri­dali do pár rokov sta­rého hnu­tia udr­ža­teľ­nej, alebo aj “eko módy”. Patrí medzi ne:

• Sústre­diť sa na oble­če­nie od lokál­nych výrob­cov, pre­tože toto oble­če­nie nebolo vyro­bené det­skými a smiešne pla­te­nými zamest­nan­cami a bolo zaň nor­málne zapla­tené (roz­umej nie 10 dolá­rov za mesiac). V našom prí­pade stačí, ak oble­če­nie pochá­dza z európ­skych kra­jín, čo si väč­ši­nou vyža­duje seri­óznu pát­ra­ciu misiu.
• Čo naj­viac sa vyhý­bať ume­lým lát­kam a far­bi­vám, ktoré môžeme nájsť vypí­sané na eti­kete oble­če­nia. Aj spra­co­va­nie prí­rod­ných mate­riá­lov má svoju daň, no stále nie sú tak škod­livé pre naše telo, životné pro­stre­die, ani jeho tová­ren­ských výrob­cov.
• Zba­vo­vať sa oble­če­nia roz­umne — vymie­ňa­ním medzi kama­rátmi, veno­va­ním na cha­ritu, daro­va­ním. Pokiaľ je v sluš­nom stave, nie­kto sa mu určite poteší a exis­tuje množ­stvo por­tá­lov, kde sa dá vymie­ňať za iné kúsky, alebo rovno pre­dá­vať.
• Pre­skú­mať trh so sekáčmi. Už aj u nás sa obja­vujú second handy, ktoré nepre­dá­vajú ška­redé šunty sťa z bab­ki­nej povaly, ale naopak pekné a zacho­valé oble­če­nie, za ktoré sa nikto nemusí han­biť. Navyše takto aj ušet­ríš.

Okrem seká­čov ako NOSENE, exis­tujú aj pre­daj­co­via s tro­chu iným prí­stu­pom. Nejde im o to, pre­dať čo naj­viac oble­če­nia v čo najk­rat­šom čase za čo naj­niž­šie ceny. Naopak, vyrá­bajú kúsky vraj na celý život. Stačí si vygo­og­liť “sus­tai­nable fas­hion bou­ti­ques” v kon­krét­nom meste a môžeš si vybe­rať. Tento prie­my­sel rozk­vitá vo veľ­kých met­ro­po­lách ako Lon­dýn, New York, alebo Ber­lín a prvé pokusy už je vidno aj v Prahe, najmä čo sa týka buti­kov inšpi­ro­va­ných retro módou. Nevý­ho­dou je jedine to, že si za takéto oble­če­nie pri­pla­tíš, keďže bola jeho výroba lokálna, poriadne zapla­tená a záso­bená orga­nic­kými mate­riálmi bez škod­li­vých che­mi­kál­nych pre­pa­rá­tov a far­bív. Dúfajme, že sa tento trend one­dlho dostane aj k nám.

zdroj: www.startitup.sk/udrzatelna-moda-preco-by-ta-zaujimat/