Ty od­chá­dzaš a ja Ti chcem len po­ve­dať, že…

stále sto­jím za Te­bou. Sto­jím na mieste, na kto­rom si ma ešte ne­dávno pri roz­lúčke ob­jí­mal. Sto­jím a ča­kám na  mieste, že sa oto­číš a ja ešte na chvíľu uvi­dím tvoju tvár. Tú tvár, na ktorú som sa v noci  do­ká­zala po­ze­rať celé mi­núty, ho­vo­riac si, že tento člo­vek je ten po­sledný. Je­diný, verný a že ne­zradí. Tú tvár, ktorú som po­hlad­kala vždy, keď Ti ne­vy­šiel ďalší vtip. Vieš, tú tvár, ktorú si po­kr­čil, keď mne ne­vy­šiel ten môj. Tvár, ktorú som po­boz­kala, keď si mi so zá­pa­lom roz­prá­val o svo­jej ob­ľú­be­nej sci-fi knihe a ja som bola una­vená po­čú­vať Ťa.

Otoč sa, pro­sím, a ja Ti sľu­bu­jem, že Ťa bu­dem po­čú­vať, že Ťa boz­kom ne­za­sta­vím, že chcem ve­dieť, ako tá kniha skon­čila.

Viem, ja viem, Ty už sa ne­oto­číš, pre­tože od­chá­dzaš, no…ja tu stále sto­jím a chcem Ti po­ve­dať, že…

tie la­sagne, ktoré máš tak rád, uro­bím znovu. Uro­bím ich čas­tej­šie, lep­šie a sľu­bu­jem, dám tam viac chilli. Sľu­bu­jem, že do mo­jita už ne­za­bud­nem na­krá­jať li­metky a kú­pim aj tú for­mičku na ľad.

Za­stav sa, pro­sím, a po­vedz, že nej­deš ďa­leko. Viem, ja viem, vi­dím, že sa vzďa­ľu­ješ, no…ja tu sto­jím a chcem Ti len po­ve­dať, že…

ten ja­ho­dový jo­gurt, ktorý si  ma nú­til jesť, lebo je vraj zdravý, znova kú­pim. Dáme si ho spolu a ja ne­bu­dem ho­vo­riť, že ho ne­mám rada. Že tá ryža, ktorú si ne­oso­lil, bola na­priek tomu naj­lep­šia, akú som jedla.

pe­xels.com

Otoč sa, pro­sím, a po­vedz, že sa vrá­tiš. Že toto nie je ko­niec, ktorý zna­mená, že tvoje kroky už ku mne ni­kdy ne­po­vedú.

Viem, ja viem. Už tomu roz­umiem. Od­chá­dzaš, lebo šťas­tie si sa roz­ho­dol hľa­dať inde. Ďa­leko odo mňa a od nás. Od­chá­dzaš, lebo máš dosť môjho kriku. Vieš, toho kto­rým som Ti po­ve­dala tak veľa zlého. Toho, ktorý bol od­ra­zom zú­fals­tva a bo­lesti z blí­žia­cej sa práz­dnoty.

Viem, ja už tomu roz­umiem.

No ja tu stále sto­jím a viem, že už ne­zas­ta­neš a ne­oto­číš sa. Tak Ťa pro­sím, as­poň spo­maľ a po­čú­vaj to ti­cho, čo zo mňa po­sled­ný­krát na Teba kričí.

Ja viem, od­chá­dzaš. A tak ťa pro­sím, po­čú­vaj to ti­ché –zbo­hom- ktoré Ti po­sie­lam. Vezmi si ho se­bou, a pre­páč mi, viac už som Ti dať ne­stihla. 

Komentáre