Hľa­dáme lásku.
Vchá­dzame do vzťa­hov.
Od­chá­dzame nie­kedy s bo­les­ťou a sl­zami v očiach.
Čo v nás ostáva?
Sú to len lásky, po kto­rých máme ťažké srdce a bo­jíme sa na ne spo­mí­nať? Bo­jíme sa ot­vo­re­nia sta­rých rán?

Vždy si bu­dem pa­mä­tať tie chvíle, keď sme le­žali vedľa seba, po­ze­rali na far­biacu sa ob­lohu, ktorá nás vždy tak fas­ci­no­vala. Ob­loha. Prí­roda. Je­seň. Farby. Pa­da­júce lís­tie. Obaja sme ob­di­vo­vali. To nás na oboch zau­jalo naj­viac.

Nie si tuc­tový chla­pec, ktorý prvé, čo si na babe všimne je značka to­pá­nok.
Si chla­pec, kto­rému chcem ot­vo­riť svoje srdce a cí­tiť sa nahá. Nahá duša bez ta­jom­stiev. Bez vý­či­tiek. Len s od­hod­la­ním pre­ko­ná­vať všetko zlé, čo nás na na­šej ceste stretne.
Možno naša cesta ne­skončí šťastne. Možno áno. Kto­vie.
Možno mi ub­lí­žiš. Možno ťa bu­dem ne­ná­vi­dieť. A možno ťa bu­dem ne­ko­nečne mi­lo­vať. Možno sa sta­neš jed­nou z mo­jich mla­dých lá­sok. Možno zo­star­neme spolu ruka v ruke.

pin­te­rest.com

Ne­mu­sím si byť istá na­ším bu­dú­cim „MY“ aby som ťa ľú­bila. Mi­lu­jem naše MY tu a te­raz. Pí­šeš mi spo­mienky. Pí­šeme je­den prí­beh. Možno to bude roz­právka, možno tra­gé­dia.

Ako­koľ­vek to skončí viem, že vo mne ostane to krásne, na čo bu­dem alebo bu­deme s ra­dos­ťou spo­mí­nať. Na chvíle kedy sme sa smiali pri svieč­kach a po­hári vína. Na ho­di­nové te­le­fo­náty. Na teba. Tvoje JA.

No te­raz ži­jem pre oka­mih prí­tom­nosti. Uží­vam si naše MY,  uží­vam si ho te­raz. Nech to do­padne ako chce.

Komentáre