V ten deň, keď som se­dela na po­steli a sle­do­vala sl­nečné lúče za ok­nom, po­čú­va­júc tvoje kroky pri od­chode, ve­dela som, že je ko­niec. Ve­dela som, že celé tie roky sú preč a ne­vrá­tia sa. Ni­kdy sa už ne­vrá­tia. A len na mo­ment som do­vo­lila sebe sa­mej, stať sa zlo­me­nou. Vy­ro­nila som slzu a za­cí­tila bo­davú bo­lesť pri srdci. Je preč, po­šep­kala som. A v tej chvíli ma to oslo­bo­dilo.

zdroj: unsp­lash.com

Ne­sku­točne. Zrazu, z mi­núty na mi­nútu som cí­tila po­koj, presne taký, aký som cí­tila na­po­sledy pred rokmi v ča­soch, keď som ťa ešte ne­poz­nala. Len mo­ment sta­čil na to, aby som chá­pala to čo bolo dô­le­žité vždy. To, čomu som sa ja vy­hý­bala a to, čo som sa sna­žila ig­no­ro­vať. Išlo o to, že po prvý krát v ži­vote som ve­dela že mám na viac ako je len prázdny vzťah…

Na­ivné sľuby, klam­stvá, hádky a ne­us­tále pris­pô­so­bo­va­nie sa. Že v ži­vote si za­slú­žim omnoho viac ako len muža, ktorý há­dže všetky chyby na mňa.

zdroj: unsp­lash.com

Že láska nemá byť o tom, kto si, ale kto ste spolu. Že v láske ne­máš byť ten čo trpí a ten, kto­rého ná­zor je ne­pod­statný, že ne­máš dá­vať na bok svoje po­city, myš­lienky, sny len preto aby si sa za každú cenu pris­pô­so­bil a sto­tož­nil s ná­zo­rom svo­jej po­lo­vičky. A práve preto som rada za to, že si od­išiel a ne­chal ma če­liť tomu lep­šiemu, čo ma v ži­vote čaká

Komentáre