Prišla mi správa. Jed­no­du­chá. Krátka. Vý­stižná. Taká, akú vie po­slať len on.

Je to už ne­jaký čas kedy sa mi oz­val môj bý­valý pria­teľ. Se­dela som doma, v obý­vačke so šál­kou ho­rú­ceho čaju v ruke. Ani ne­viem čo som po­ze­rala v te­le­ví­zii ale jedno viem.

A ja sa seba sa­mej pý­tam, či mi to te­raz stojí za to. Pí­sal mi on. Tak, akoby sa nič ne­stalo. Tak, akoby bolo me­dzi nami všetko v po­riadku. Tak, akoby sme boli starí známi a stále boli v kon­takte.

Ten krátky mo­menty zna­me­nal, že sa mi v spo­mien­kach ob­ja­vili všetky krásne chvíle, ktoré som s tým člo­ve­kom pre­žila. Všetky spo­ločné vý­lety, všetky úspe­chy, ale aj skla­ma­nie, to nád­herné mi­lo­va­nie, kedy som ve­dela, že ne­zá­leží na ni­čom, len na nás dvoch. Všetky spon­tánne veci, ktoré sa už ne­vrá­tia a ni­kdy ne­budú také isté, ako práve s ním.

 

No po­tom som si uve­do­mila, že spolu nie sme z ne­ja­kého dô­vodu. Že sme od ži­vota obi­dvaja oča­ká­vali niečo iné, že naše ži­voty mali roz­dielne cesty. Mohli sme sa sna­žiť ako­koľ­vek veľa, spo­jiť do­hro­mady tak od­lišné hod­noty a oča­ká­va­nia proste ne­šlo. 

Na­dýchla som sa, sna­žila som sa na nič ne­mys­lieť a správu som vy­ma­zala. Patrí do mo­jej mi­nu­losti. Ne­patrí do mo­jej prí­tom­nosti. Toto všetko, tieto spo­mienky, sú mi­nu­losť.

 

Ni­kto mi ich ni­kdy ne­zo­be­rie, vždy na ne bu­dem spo­mí­nať krásne a vždy si pri nich spo­me­niem na tú prvú lásku, ktorú sme pre­ží­vali. Na to, akí šťastní sme boli. Akí sme boli bez­sta­rostní a ne­mali sme žiadne prob­lémy. 

Do­vo­liť však mi­nu­losti, aby som sa ne­te­šila z prí­tom­nosti a stále ro­bila tie isté chyby do­okola, by ne­bolo správne. Ne­bolo by správne, ak by som si ho znovu pus­tila do ži­vota, pre­tože patrí do mo­jej mi­nu­losti. 

Bolo na čase „do­spieť“. Uro­biť roz­hod­nu­tie, ktoré by som v pr­vom mo­mente asi ne­uro­bila. Uro­biť roz­hod­nu­tie, ktoré som nech­cela, av­šak bolo správne.

Oslo­bo­diť sa od mi­nu­losti. Ne­vy­hľa­dá­vať ju. Ne­ozý­vať sa jej. 

Žiť v prí­tom­nosti. 

Komentáre