Pre­žili sme toho veľa. Veľa krás­neho, mnoho ne­za­bud­nu­teľ­ného a z časti aj ma­lých ne­prí­jem­ných uda­losti, ktoré k ži­votu už pat­ria. Boli to nád­herné dní, na­pl­nené ra­dos­ťou, smie­chom, šťas­tím, lás­kou, ví­nom a spo­ločne strá­ve­ným ča­som a sar­kas­tic­kými po­znám­kami. Ni­kdy by ma ne­na­padlo, ani vo sne, že raz príde ko­nečná a toto všetko skončí.  Láska si ne­vy­berá, príde keď ju naj­me­nej ča­káš, od­íde keď ju po­tre­bu­ješ naj­viac.

Obaja sme po­chy­bili.
zdroj: pin­te­rest.com

Ale ne­šírme ne­ná­visť, na miesto lásky ktorá tu po celý čas bola. Bol si mo­jou lás­kou, bol si tým, o čom si si mys­lela že ni­kdy ne­bu­deš. Viem, ne­bol si prvý, ale ako som dú­fala, že bu­deš ten po­sledný. A možno si ani len ne­tu­šil, že si zna­me­nal viac ako kto­koľ­vek iný pred­tým a že som ťa k sebe pus­tila viac ako ko­ho­koľ­vek pred­tým. Ale stalo to za to, hoci by to trvalo len se­kundu, stalo by to za to vždy.

Ve­del si o ta­jom­stvách, ktoré mali zo­stať ne­vy­po­ve­dané.

Vi­del si veci, ktoré mali byť vi­dené iba mnou. Bola to in­ti­mita, tá sku­točná. Kedy bolo všetko pri­ro­dzene. Kedy ne­šlo iba o sex, či pred­stie­rané city. Ne­tre­balo nič za­pie­rať alebo ukrý­vať. Bolo to tu, bolo to pri­ro­dzené a krásne. Bola to voľ­nosť ktorú sme cí­tili, láska, ktorá tomu do­dá­vala taký oča­ru­júci šmrnc. Bolo to o do­ko­na­lom a hl­bo­kom po­znaní seba sa­mých.

zdroj: pe­xels.com

Ale ako to už býva, každý prí­beh svoj ko­niec má. Ten náš ta­kisto. Zrejme sa už ni­kdy ne­za­hľa­díme je­den dru­hému do očí, ne­bu­deme sa spo­ločne smiať,spo­ločne za­spá­vať,mi­lo­vať, ne­za­ži­jeme spo­ločnú sta­robu po boku toho dru­hého, ani ne­bu­deme spo­ločne roz­maz­ná­vať naše vnú­čatá a možno ani už ni­kdy pri ni­kom ne­za­ži­jeme ten po­cit voľ­nosti a lásky, ktorý sme mali pri sebe ale to však ne­vadí. Na­učí nás to, vá­žiť si všetko čo nám ži­vot po­núkne.

A ak aj to bude me­nej, ako to, čo sme mali spolu, bu­deme za to vďační a oce­níme to snáď viac, ako to, čo bolo, keď sme spolu boli my. A snáď vždy, pri spo­mienke na toho dru­hého, nám to vy­čarí úsmev na tvári. A po­cí­time tie mo­tý­liky ako keď to všetko za­čí­nalo.

Komentáre