Už ako dieťa som sa sa­mej seba pý­tala, ako je možné, že s ru­kami za­bo­re­nými do srsti môjho psa, je zrazu všetko akési ľah­šie. Roz­bité ko­leno či ne­do­ras­ta­júce vlasy no­vej bá­biky sa ra­zom stali ma­li­cher­nos­ťami, pre ktoré moje det­ské oči už viac ne­mu­seli pla­kať.

Čím dl­h­šie sa moje ruky strá­cali v jeho srsti, tým viac moje telo za­chva­co­val po­koj a teplo. Niečo mi na­šep­ká­valo, že som proste v bez­pečí. V tej chvíli som po­maly za­čí­nala chá­pať nový roz­mer slova pria­teľ­stvo. Po­cho­pila som, že do­ko­nalý pria­teľ ne­musí mať dve nohy, vzpria­menú po­stavu a už vô­bec ne­musí ve­dieť roz­prá­vať. Ale po­kojne mo­hol mať chvost, vždy vlhký ňu­fák a na ko­berci ne­chá­vať chu­máče srsti.

unsp­lash.com

Teda takto ne­jako vy­ze­ralo moje pre­cit­nu­tie a môj naj­lepší pria­teľ. Ten, ktorý tu pre mňa vždy bol, a ktorý ma ni­kdy ne­od­mie­tol. A ktorý si na­šiel čas vtedy, keď som po­tre­bo­vala, a to bez ohľadu na po­ča­sie. Ba práve na­opak, čím bolo hor­šie, tak tým sa te­šil viac, že ne­musí byť sám. Je prav­dou, že ne­bol práve stráž­nym psom, hoci by to bol o ňom každý po­ve­dal. Ale on bol akousi vý­nim­kou. Veď nie raz, keď som sa v noci za­krá­dala do­mov, tak som ho mu­sela bu­diť, čo spal tak tvrdo.

Boli dni, keď som sa naňho len tak po­ze­rala z okna. Ten po­hľad to­tiž vná­šal do môjho tela istú rov­no­váhu a pl­nil ma po­zi­tív­nou ener­giou. Ta­kou, akou to do­káže len čistá psia duša. Pri­tom ako som tam len tak stála, ve­dela som presne, čo sa stane, keď ma za­zrie. Vždy to bolo rov­naké. Zdvi­hol hlavu, rozt­vo­ril oči a vzpria­mil uši tak, ako to len šlo. Vy­sko­čil a sa­dol si pred vcho­dové dvere. A to preto, že aj on presne ve­del, čo bude na­sle­do­vať. Ve­del, že sa proste ne­oto­čím a ne­odí­dem. Ve­del, že vy­j­dem as­poň na malú chvíľu von, po­škra­bem ho za ušami a cin­knem mu do nosa.

unsp­lash.com

Jeho prí­tom­nosť sa ča­som stala mo­jou dro­gou. A až ne­skôr som po­cho­pila, že zvie­ratá sú proste také. Že proste mi­lujú ne­zištne a verne. A to, čo im dáš, tak ti mno­ho­krát vrá­tia. Že ich prí­tom­nosť ti dá mno­ho­ná­sobne viac ako ty mô­žeš ke­dy­koľ­vek ino­kedy dať im.

A nie­kde tam sa to u mňa aj za­čalo. Ži­vot, kto­rého ne­od­mys­li­teľ­nou sú­čas­ťou sa stali zvie­ratá. Všetky tie tvory, ku kto­rým som sa mohla utie­kať vtedy, kedy mi bolo naj­ťaž­šie. A ktoré mi po­mohli nájsť množ­stvo od­po­vedí. Hoci som sa ich ni­kdy na nič ne­pý­tala.

Vždy bolo oveľa hor­šie roz­lú­čiť sa s nimi ako s ho­ci­kým iným. A to aj preto, že nie vždy som si bola istá, či ve­dia, že sa ešte vrá­tim. A či roz­umejú tomu, čo im ho­vo­rím. A hoci to ne­viem do­dnes, tak tie ná­vraty vždy stáli za to. Pre­tože niet väč­šej úp­rim­nosti ako tej, ktorá je skrytá v ich po­hľade.

unsp­lash.com

Naj­hor­šie boli však tie roz­lúčky, ktoré boli navždy. Toľko bo­lesti, toľko utr­pe­nia, ktoré sa zrazu ob­ja­vilo v srdci. Bo­lesť, ktorú šlo len vy­pla­kať. Ľú­tosť, ktorú ne­bolo možné ukon­čiť. A zmie­re­nie, ktoré však ne­pri­chá­dzalo.

Člo­vek si má­lo­kedy uve­do­muje, že šťas­tie je skryté v ma­lič­kos­tiach. Že láska je skrytá v po­hľade. A že tie najk­raj­šie a naj­cen­nej­šie hod­noty môže často nájsť aj v tvo­roch, ktoré za po­hla­de­nie ne­žia­dajú až tak veľa. Veď nie na­darmo od pra­dávna platí, že pes je naj­lep­ším pria­te­ľom…

Komentáre