Už ako dieťa som sa samej seba pýtala, ako je možné, že s rukami zaborenými do srsti môjho psa, je zrazu všetko akési ľahšie. Rozbité koleno či nedorastajúce vlasy novej bábiky sa razom stali malichernosťami, pre ktoré moje detské oči už viac nemuseli plakať.

Čím dlhšie sa moje ruky strácali v jeho srsti, tým viac moje telo zachvacoval pokoj a teplo. Niečo mi našepkávalo, že som proste v bezpečí. V tej chvíli som pomaly začínala chápať nový rozmer slova priateľstvo. Pochopila som, že dokonalý priateľ nemusí mať dve nohy, vzpriamenú postavu a už vôbec nemusí vedieť rozprávať. Ale pokojne mohol mať chvost, vždy vlhký ňufák a na koberci nechávať chumáče srsti.

unsplash.com

Teda takto nejako vyzeralo moje precitnutie a môj najlepší priateľ. Ten, ktorý tu pre mňa vždy bol, a ktorý ma nikdy neodmietol. A ktorý si našiel čas vtedy, keď som potrebovala, a to bez ohľadu na počasie. Ba práve naopak, čím bolo horšie, tak tým sa tešil viac, že nemusí byť sám. Je pravdou, že nebol práve strážnym psom, hoci by to bol o ňom každý povedal. Ale on bol akousi výnimkou. Veď nie raz, keď som sa v noci zakrádala domov, tak som ho musela budiť, čo spal tak tvrdo.

Boli dni, keď som sa naňho len tak pozerala z okna. Ten pohľad totiž vnášal do môjho tela istú rovnováhu a plnil ma pozitívnou energiou. Takou, akou to dokáže len čistá psia duša. Pritom ako som tam len tak stála, vedela som presne, čo sa stane, keď ma zazrie. Vždy to bolo rovnaké. Zdvihol hlavu, roztvoril oči a vzpriamil uši tak, ako to len šlo. Vyskočil a sadol si pred vchodové dvere. A to preto, že aj on presne vedel, čo bude nasledovať. Vedel, že sa proste neotočím a neodídem. Vedel, že vyjdem aspoň na malú chvíľu von, poškrabem ho za ušami a cinknem mu do nosa.

unsplash.com

Jeho prítomnosť sa časom stala mojou drogou. A až neskôr som pochopila, že zvieratá sú proste také. Že proste milujú nezištne a verne. A to, čo im dáš, tak ti mnohokrát vrátia. Že ich prítomnosť ti dá mnohonásobne viac ako ty môžeš kedykoľvek inokedy dať im.

A niekde tam sa to u mňa aj začalo. Život, ktorého neodmysliteľnou súčasťou sa stali zvieratá. Všetky tie tvory, ku ktorým som sa mohla utiekať vtedy, kedy mi bolo najťažšie. A ktoré mi pomohli nájsť množstvo odpovedí. Hoci som sa ich nikdy na nič nepýtala.

Vždy bolo oveľa horšie rozlúčiť sa s nimi ako s hocikým iným. A to aj preto, že nie vždy som si bola istá, či vedia, že sa ešte vrátim. A či rozumejú tomu, čo im hovorím. A hoci to neviem dodnes, tak tie návraty vždy stáli za to. Pretože niet väčšej úprimnosti ako tej, ktorá je skrytá v ich pohľade.

unsplash.com

Najhoršie boli však tie rozlúčky, ktoré boli navždy. Toľko bolesti, toľko utrpenia, ktoré sa zrazu objavilo v srdci. Bolesť, ktorú šlo len vyplakať. Ľútosť, ktorú nebolo možné ukončiť. A zmierenie, ktoré však neprichádzalo.

Človek si málokedy uvedomuje, že šťastie je skryté v maličkostiach. Že láska je skrytá v pohľade. A že tie najkrajšie a najcennejšie hodnoty môže často nájsť aj v tvoroch, ktoré za pohladenie nežiadajú až tak veľa. Veď nie nadarmo od pradávna platí, že pes je najlepším priateľom…