Ži­jeme v priam šia­le­nej dobe. Všetko beží prí­liš rýchlo. My ľu­dia si za­bú­dame veci užiť a vy­chut­nať, pre­tože sa po­náh­ľame inam. Ne­uve­do­mu­jeme si čaro prí­tom­ného oka­mihu, pre­tože sa viac sú­stre­díme na mi­nu­losť alebo na bu­dúc­nosť. Na­vzá­jom si veľmi ub­li­žu­jeme a čo je hor­šie, veľmi často o tom ani ne­vieme.

Kam sa vy­tra­tilo to čaro?

Kam zmizli časy, keď muži skla­dali že­nám básne? No­sili im ky­tice. Pí­sali za­mi­lo­vané listy. To všetko nám už pri­padá ako trápne klišé. Zby­točná strata času. Možno sa nájdu vý­nimky, ale prosto, nie je to bežné ako ke­dysi. Podľa mňa je to strašná škoda. Vý­sledky pries­ku­mov uka­zujú až alar­mu­júce per­cento roz­vo­dov. Ľu­dia často vhupnú do man­žels­tva a po­stupne si pre­stanú je­den dru­hého vá­žiť. Vzťah stratí is­kru, zme­nia sa ich ná­zory na svet, alebo za­čnú brať je­den dru­hého ako sa­moz­rej­mosť. Možno všetky tie vy­zna­nia lásky vná­šali do vzťahu trošku ro­man­tiky. Ľu­dia cí­tili, ako im na sebe vzá­jomne zá­leží. Ne­bol te­le­ví­zor ani in­ter­net. Mu­seli sa na­vzá­jom roz­prá­vať a po­čú­vať. Možno aj o úpl­ných hlú­pos­tiach, ale umož­ňo­valo im to vzá­jomne na­hliad­nuť do srdca i mysle toho dru­hého. Ko­mu­ni­ká­cia je veľmi dô­le­žitá.

Majú ľu­dia rad­šej vir­tu­álny svet ako re­a­litu?

Je o mnoho jed­no­duch­šie žiť vo vir­tu­ál­nom svete. Mô­žete tam byť kým­koľ­vek. Mô­žete ovplyv­niť kým tam bu­dete a ne­bude vás to nič stáť. V re­a­lite mu­síme ro­biť kom­pro­misy. Mu­síme sa ob­čas pris­pô­so­biť. Mu­síme na sebe pra­co­vať. To nie je vô­bec jed­no­du­ché. Oproti jed­nému kliku? Prečo by sme si však mali vy­be­rať ľah­šiu cestu? Na­živo je na­živo. Keď si pí­šeme cez chat, do­ká­žeme na­pí­sať hnusné veci. Aj na­živo sa do­ká­žeme po­há­dať, lenže, keď vi­díme vý­raz člo­veka, ob­ja­víme v sebe ľud­skosť. Pri pí­saní sa do­ká­žeme pre­me­niť na ro­bo­tov bez srdca. Viem, že máme ob­čas všetci ná­ladu pod psa a po­tre­bu­jeme si to nie­kde vy­biť. Ja si idem za­be­hať, na jógu či na kávu s dob­rou ka­ma­rát­kou. Ne­ro­zu­miem ľu­ďom, ktorí si to ven­ti­lujú ne­ná­vist­nými ko­men­tármi na so­ciál­nych sie­ťach. Ne­mám nič proti kon­štruk­tív­nej kri­tike, ale byť cie­lene zlý… Prečo?

Stále sme len ľu­dia

Áno ro­bíme chyby, pra­vi­delne a často. Pri­znajme si ich. Ob­čas zly­háme, po­mý­lime sa. To všetko nás ne­robí hor­šími. Robí nás to ľud­skými. Ne­han­bime sa za to, akí sme. Mi­lujme seba i ľudí okolo seba. Roz­dá­vajme okolo seba dobrú ener­giu. Šírme ra­dosť. Od­trh­nime oči od mo­bi­lov, po­čí­ta­čov, te­le­ví­zo­rov a uží­vajme si ži­vot, ktorý ži­jeme. Je krátky, ale krásny. Po­zrime sa na svo­jich blíz­kych a dajme im na­javo ako nám na nich zá­leží. Tešme sa z toho čo máme. Buďme ľuďmi.

Komentáre