Pamätáš si to veľmi dobre. Deň keď sa ti zrútil celý svet. Vedela si, cítila si to vo vzduchu, niečo nebolo v poriadku. Koniec. Márne si hľadala lásku tam, kde už viac nie je a možno nikdy ani nebola. Tvoje srdce popukalo, rozbilo sa a roztrieštilo na milión kúskov.
Jediné, čo si dokázala cítiť, bola obrovská diera v hrudi, kde kedysi bývalo srdce. Oči sa zaliali slanou masou sĺz, tupá bolesť hlavy z neustáleho plaču neutíchala a razom si stratila chuť na všetko. Darmo ťa priatelia podporovali, rodičia utešovali, jediné čo si chcela robiť bolo zavrieť sa do svojej izby a počkať kým to prebolí.
Na pár dní, možno týždňov zabudneš na to kto si. Budeš sa cítiť, že za veľa nestojíš. Budeš si vyčítať svoje správanie, aj keď bolo správne. Budeš pochybovať o sebe a svojich krokoch. Prestane ti chutiť jesť, nebudú ťa zaujímať tvoje záľuby ani dianie okolo seba, no zahojíš sa.
Nebudeš sa schopná pozrieť na vaše staré fotky, ktoré by ti pripomenuli sladké časy. Nebudeš ich schopná vymazať, ponecháš ich niekde v telefóne, naoko zabudnuté, zapadnuté v spomienkach. Tie ostatné skryješ do škatule, ktorú uložíš na zapratané miesto. Ešte nie je ten čas, aby si ich zahodila, ešte máš v sebe plamienok nádeje, že možno sa to všetko spraví. Bude ti lepšie, ale z času na čas dostaneš záchvat plaču nad spomienkou na vás dvoch. No zahojíš sa.
Naučíš sa byť sama. No už sa viac nebudeš cítiť osamelá. Prídeš na to, že všetko čo sa udialo malo svoj zmysel. Uvedomíš si, že sa potrebuješ posunúť. Nechať za sebou časť svojej minulosti a sústrediť sa na nový zajtrajšok. Zo začiatku to pôjde ťažko, no zahojíš sa.
Rozhodneš sa stretnúť s priateľkou. Budeš pripravená o tom rozprávať. Necháš svoju skrytú bolesť vyplávať na povrch a uľaví sa ti. Pozbieraš svoju stratenú silu a nasmeruješ ju na vybudovanie seba. Lásku , ktorú si venovala človeku, ktorému na nej nezáležalo si zoberieš späť do svojho vnútra a začneš sa mať znova rada.
Pochopíš, že tvoja samota je tvojím vyslobodením. Začneš si robiť plány, stanovíš si ciele a budeš si vytvárať novú cestu. Bez neho. Pre seba. Aj keď ti okolo srdca ostane vybudovaný betónový múr, začneš si užívať život. Stretávať sa s priateľmi. Začneš sa znova zabávať. Zahojíš sa.
Prestaneš si robiť nádeje, že sa raz k sebe vrátite. Prijmeš život taký, aký je, so všetkým dobrým aj zlým čo ti priniesol. A skôr či neskôr spoznáš niekoho nového a znova sa zamiluješ. Navždy si budeš pamätať toho, kto ti zlomil srdce, no už viac nebudeš nenávidieť. Odpustíš mu. Budeš sa úprimne smiať a budeš vedieť, že si ZAHOJENÁ.
