O tom, že ženy mi­lujú zlých chla­pov si už ur­čite po­čula. No to, že je to po­pí­saná psy­chická po­ru­cha už asi nie. Keď si ro­zo­be­rieme slovo hyb­ris­to­fí­lia, do­sta­neme „hyb­risto“-  čo v gréč­tine zna­mená „spá­chať zlo­čin voči nie­komu“ „fí­lia“ = láska ku. Tento men­tálny stav sa inak po­pi­suje aj ako syn­dróm Bonny a Clyde.

Väč­šina žien chce mi­lého, cit­li­vého, em­pa­tic­kého, sta­rost­li­vého, lás­ka­vého chlapa, ktorý sa o nich po­stará. Tak ako je možné, že exis­tujú ženy, ktoré vzru­šuje muž, ktorý spá­chal ťažký zlo­čin? Väzni, ktorí sú od­sú­dení za tie naj­hor­šie zlo­činy do­stá­vajú naj­viac ľú­bost­ných lis­tov. „Naši naj­horší zlo­činci, vy­vo­lá­vajú naj­viac zá­ujmu“, vy­jad­ril sa Lt. Sam Ro­bin­son, ho­vorca San Qu­en­ti­novho vä­ze­nia.

Hyb­ris­to­fí­lia sa ma­ni­fes­tuje v dvoch for­mách: ako pa­sívna a ak­tívna. Pa­sívny hyb­ris­to­fi­lik sa vy­hýba zlo­činu a pes­tuje bez­pečný vzťah s člo­ve­kom, ktorý je za mre­žami. Má ten­den­ciu kla­mať sám sebe, že je jeho par­tner ne­vinný a aj keby ne­bol, je si istý, že jemu by ni­kdy ne­ub­lí­žil. U nich hrá veľkú rolu em­pa­tia, pri­čom si mys­lia, že sa mu­sia po­sta­rať o osa­me­lého ma­lého chlap­čeka, za­vre­tého v base.

Ag­re­sívna forma tejto po­ru­chy spo­číva v tom, že člo­vek, ktorý ju má, si je plne ve­domí toho, že jeho par­tner spá­chal zá­važný zlo­čin. Často sa dob­ro­voľne stáva jeho kom­pli­com a po­máha mu na­prí­klad za­ko­pá­vať mŕtve telá, či ni­čiť dô­kazy.

Čo ju spô­so­buje?

Psy­cho­ló­go­via na to majú via­cero vy­svet­lení. Bežný pred­po­klad spo­číva v tom, že v dneš­nom svete sa me­nia roly muža a sé­ri­ový vrah spúšťa sta­ro­veké in­štinkty a pred­sta­vuje akého si hr­dinu, jas­kyn­ného alfa-samca, ktorý je schopný bru­ta­lity, aby ochrá­nil ženu a ro­dinu. Hoci sa milí chlapci môžu zdať žia­dúci vo svete tech­no­ló­gii, ne­pos­kytnú do­sta­točnú ochranu, keď sa vo dve­rách zjaví šab­ľo­zubý ti­ger.

Fo­renzná psy­cho­lo­gička Kat­he­rine Rams­land spája nie­ktoré z dô­vo­dov, ktoré hyb­ris­to­fi­lici po­u­ží­vajú ako vy­svet­le­nie svojho sprá­va­nia: „Nie­ktorí ve­ria, že do­kážu zme­niť člo­veka tak kru­tého a sil­ného ako ma­sový vrah. Os­tatní v ňom vi­dia ´ma­lého chlapca´, kto­rým vrah ke­dysi bol a chcú sa oň po­sta­rať. Zo­pár ich verí, že svoj vzťah budú zdie­ľať s mé­diami alebo na­píšu o tom knihu, či ná­met na film. Po­tom je tu pred­stava ´do­ko­na­lého pria­teľa´. Vždy vie, kde sa na­chá­dza, a tiež vie, že myslí len na ňu. Pri­tom môže tvr­diť, že ju nie­kto mi­luje a zá­ro­veň jej od­pa­dajú kaž­do­denné po­vin­nosti nor­mál­neho vzťahu. Ne­musí mu prať veci, va­riť pre neho a ne­ne­sie zaň žiadnu zod­po­ved­nosť. Svoju fan­tá­ziu tak do­káže ži­viť veľmi dlhý čas.“

View this post on Ins­ta­gram

MOOD ♥️ @insta_fas­hion_world

A post sha­red by ME­N'S JOUR­NAL (@mens_cult) on

Podľa Dr. Jo­ana Har­ve­yho, psy­cho­lóga na New Cast­les­kej Uni­ver­zite, hyb­ris­to­fi­lici mu­sia mať dobré úmysly, av­šak mylné: „Množ­stvo ľudí, ktorí nav­šte­vujú väz­ňov ve­ria, že tí sú tam, pre­tože k nim ne­bol ži­vot spra­vod­livý, že to celé ne­musí byť vý­lučne ich chyba. Možno si mys­lia, že ro­bia dobro, keď sa zau­jí­majú o osa­melú obeť vo vä­zen­skej cele. Ale keby chceli po­môcť na­ozaj, mali by si rad­šej vy­brať nie­koho, na koho sa môžu ob­rá­tiť, keď po­tre­bujú pod­po­riť. So sé­ri­ovým vra­hom, to ni­kdy ne­do­padne dobre… V pod­state si chcú zo­brať úbohé stvo­re­nie vo vä­zen­skej cele. Ne­sna­žia sa zau­jať mon­štrum.“

Inými slo­vami po­ve­dané, vä­zeň, ktorý spá­chal ťažký zlo­čin môže byť per­fekt­ným par­tne­rom, až do chvíle, kým ťa ne­za­bije.

Zdroj: thought­ca­ta­log.com

Komentáre