Stretli sme sa. Po toľ­kom čase. Zdalo sa mi, že je to več­nosť, no dú­fala som, že moje city k tebe večné ne­budú. Krá­čala som tvo­jim sme­rom s ma­lou, ustrá­cha­nou du­šič­kou, hoci moje vnútro ská­kalo a nech­celo sa upo­ko­jiť. S te­bou to, ako vždy, ani ne­pohlo. Vy­ze­ral si vy­rov­nane, tak se­baisto.

Čím bliž­šie som k tebe bola, tým viac som mala chuť sa oto­čiť a vrá­tiť. Vrá­tiť do bez­pe­čia. Do času, kedy si sa po­stupne vy­ma­zá­val z mo­jej mysle. Nech­cela som ťa v mo­jich spo­mien­kach ob­no­vo­vať. Chcela som ťa tam ne­chať vy­bled­núť do po­sled­nej kvapky at­ra­mentu na­šich zá­žit­kov.

Pri kaž­dom kroku sa mi pre­mie­tol je­den zlo­mok z toho ob­do­bia s te­bou. Ako si si ma do­be­ral. Ako si ma hla­del po vla­soch. Ako som kvôli tebe raz ušla z domu len preto, aby si mi pri­nie­sol ja­ho­dovú taš­tičku z Mc Do­naldu. Ako som sa ti ne­mo­torne sna­žila po­môcť s upra­to­va­ním, len aby som na teba spra­vila do­jem. Ako si sa na mne smial, keď som sa celá po­oblie­vala šam­pan­ským. Ako si ma na­zval mý­va­lom, keď som sa rozp­la­kala. Ako som ti na Via­noce pri­niesla Granko, aby si mal z čoho ro­biť ka­kao. Ako sme sa pre­chá­dzali ve­čer prázd­nymi ulič­kami a po­tom skon­čili v piz­zé­rii, od­kiaľ sme si aj tak celú pizzu vzali na ho­tel…

Prišla až k tebe. Usmie­vala som sa. Pri­ho­vo­rila som sa ti, pre­tože ty predsa vieš, že sa tým sna­žím za­hnať ner­vo­zitu. Roz­prá­vam veľa a hlavne z cesty. Možno si chcel, aby som sa ne­cí­tila tak trápne, tak si sa usmie­val tiež. Oh, ten tvoj cha­riz­ma­tický úsmev sa vô­bec ne­zme­nil. Vy­ža­ro­val z teba pri­ro­dzený se­xe­píl, čo mi spô­so­bo­valo o to väč­šie kom­pli­ká­cie so se­ba­o­vlá­da­ním.

Obaja sme už ale boli nie­kde inde. Obaja s iným par­tne­rom, inými ná­rokmi, inými oča­ká­va­niami, iným ži­vo­tom. No hoci sme sa po­su­nuli, niečo v nás os­talo.

Mô­žeš mi te­raz tvr­diť, že s te­bou to ná­hodné stret­nu­tie nič ne­uro­bilo. Ne­bu­dem ti ve­riť. Možno si pred očami mal iné si­tu­ácie ako ja, no niečo v tebe za­re­zo­no­valo. Ur­čite nie tak veľmi, ako u mňa, ale jed­no­značne si sa roz­pa­mä­tal. As­poň na zlo­mok se­kundy. Hoci tá tvoja te­raj­šia, je vždy uhla­dená, má do­ko­nalé sprá­va­nie, vždy s te­bou ve­die roz­umný dia­lóg, má na veci svoj ná­zor, re­pre­zen­tuje ťa ako chlapa a všetky tieto kri­té­ria, o kto­rých si mi ke­dysi dávno ho­vo­ril… No, ona ni­kdy ne­bude ako ja. Ni­kdy veci ne­bude chá­pať ta­kým spô­so­bom ako ja, ni­kdy ti ne­bude stre­so­vať a be­hať po ku­chyni. Ni­kdy ne­bude taká ne­dot­knu­teľná, keď ju bu­deš chcieť chy­tiť a ne­bude ti krad­núť ply­šové zvie­ratká… Ale možno práve tieto veci ti v daný mo­ment prišli na rozum. Vi­dela som to na tebe.

A tak som sa oto­čila, pop­riala ti veľa šťas­tia a s úsme­vom vy­kro­čila vpred. Vpred od teba. Te­raz už viem, že si ne­mu­sím vy­čí­tať svoje sprá­va­nie. Že keby som sa inak sprá­vala, inak by to aj do­padlo. Nie. Ja nech­cem byť na jej mieste. Ja ne­bu­dem síce ni­kdy spĺňať tvoje kri­té­ria na par­tnerku, no v tvo­jom sr­diečku bu­dem mať vždy špe­ciálne miesto. Miesto tej, ktorá ti v ži­vote na­ro­bila po­riadny chaos a as­poň na pár chvíľ ti uká­zala, že byť bláz­nom je úplne v po­riadku. A to ma na ten deň úplne upo­ko­jilo.

Komentáre