Už sa možno ni­kdy ne­doz­viete, čo sa mohlo stať. Ale to ne­zna­mená, že už ni­kdy ne­bu­dete cí­tiť šťas­tie.

Nie­kedy tá naj­ťaž­šia časť na tom stra­tiť nie­koho je práve stra­tiť všetky tie mož­nosti. Stra­tiť to, čo sa mohlo stať, no už sa ni­kdy ne­stane. Stra­tiť všetky tie šance, čo by sa mohlo stať, ak… Jedna vec je ne­chať to všetko od­ísť. Po­ve­dať zbo­hom. Roz­lú­čiť sa so všet­kými spo­mien­kami a všet­kými krás­nymi chví­ľami, ktoré boli. Už iba to je samo o sebe srd­cer­vúce. Ale keď sa k tomu pridá aj smú­tok z toho, ako by sa ži­vot mo­hol ďa­lej vy­ví­jať, ako by to všetko mohlo ďa­lej byť, aké mo­menty by ste mohli spolu zdie­ľať, čo všetko by sa ešte mohlo stať, to je ešte hor­šie.

Ale, pravdu po­ve­diac, mô­žete stále lip­núť na mi­nu­losti, no nie na bu­dúc­nosti. Ne­mô­žete sa do­ne­ko­nečna dr­žať toho, čo by mohlo byť, pre­tože to ni­kdy ne­bolo a ani ni­kdy ne­bude. No vy to viete. A preto je to všetko také ťažké. Pre­tože viete, že sa vzdá­vate aj všet­kého, čo by mohlo prísť.

Je­den deň ste s nie­kým plá­no­vali bu­dúc­nosť. Plá­no­vali ste, ako bude váš ži­vot vy­ze­rať. Mali ste ne­ko­nečné mož­nosti. Ti­síce do­ko­na­lých a hl­bo­kých roz­ho­vor, mi­li­óny pre­krás­nych dob­ro­druž­stiev, úsme­vov, po­hľa­dov a spl­ne­ných snov. Mali ste ná­dej. Ná­dej na krásny ži­vot a ešte do­ko­na­lej­šie chvíle. Vaša bu­dúc­nosť bola ako plátno. Sta­čilo zo­brať šte­tec a za­čať ma­ľo­vať.

A po­tom, v druhý deň, v iný oka­mih, to všetko bolo preč. Ná­dej, mož­nosti, šance a sny do bu­dúc­nosti akoby ani ni­kdy ne­exis­to­vali. Jed­no­du­cho zmizli. Na­hra­dil ich iba smú­tok a žiaľ z toho, čo sa mohlo stať. Ale pa­mä­tajte si, že ne­zá­leží na tom, koľ­ko­krát si to pre­hráte v mysli, koľ­ko­krát si bu­dete priať, aby všetko bolo inak, už ne­bude. Možno táto pravda bolí, ale je to pravda. Ne­prik­ráš­lená a sku­točná.

Ni­kdy sa už možno ne­doz­viete, čo by sa mohlo stať. Ale skôr či ne­skôr po­cho­píte, že ži­vot aj na­priek bo­lesti môže byť aj na­ďa­lej krásny.

unsp­lash.com

Ko­niec už ne­zme­níte, vaša bu­dúc­nosť sa už ne­vráti a ne­vráti sa ani tá osoba. Je to jed­no­du­cho tak, ži­vot nie vždy ide podľa plánu. Je­diné, čo te­raz mô­žete uro­biť, je zmie­riť sa s tým. Áno, ho­vorí sa to ľah­šie, než robí, ale čo iné vám zo­stáva? Na­ko­niec sa bu­dete mu­sieť zmie­riť s tým, že váš prí­beh, vaša roz­právka sa skon­čila. A bu­dete mu­sieť všetky „čo ak“ ne­chať od­ísť tiež.

Bude to bo­lieť. Ni­kto ni­kdy ne­tvr­dil, že to bude jed­no­du­ché. Ale všetky tie slzy budú na niečo dobré. Skôr či ne­skôr po­cho­píte, čo ste mali po­cho­piť. Stane sa z vás člo­vek, kto­rým ste mali byť. A jed­ného dňa budú veci opäť jed­no­duch­šie. Možno to ne­bude zaj­tra, ani o me­siac. Ale ten deň príde.

A na­ko­niec, vaše srdce sa opäť ot­vorí všet­kým mož­nos­tiam. Opäť bude vaša bu­dúc­nosť celé plátno, ktoré bude ča­kať iba na to, kým na neho za­čnete ma­ľo­vať. A vy po­u­ži­jete tie naj­jas­nej­šie farby, pre­tože váš svet bude opäť žia­riť. Pre­tože sa ko­nečne zmie­rite s myš­lien­kou, že hoc ne­máte to, čo by mohlo byť, máte niečo oveľa lep­šie. Máte prí­tom­nosť a máte mož­nosť žiť ešte lep­šie.

zdroj: thought­ca­ta­log

Komentáre