Le­žím. Nahá a po­no­rená vo vode, no zá­ro­veň v myš­lien­kach, ktoré plá­vajú mo­jou mys­ľou. Hľa­dím rovno pred seba a priamo do očí mi žiari svetlo. Po­ču­jem hudbu hra­júcu z re­pro­duk­to­rov te­le­fónu, ktorá je tl­mená vo­dou a ob­čas pre­ru­šo­vaná pa­da­jú­cimi kvap­kami z ko­hú­tika. Vní­mam svoje ne­pra­vi­delné jemné dý­cha­nie.

Cí­tim tl­kot srdca, ktorý je po­merne po­malý. Ťažký, vlhký a ho­rúci vzduch, vďaka kto­rému táto kú­peľňa pri­po­mína saunu, ma núti pre­ru­šo­vať po­kojné dý­cha­nie prud­kým ná­dy­chom. Sle­du­jem ako mi vy­chá­dza hruď s pr­siami nad hla­dinu vody a pri dl­hom vý­dy­chu sa po­maly po­nára späť do ho­rú­cej vane. Za­čí­nam vní­mať ako mi vrás­ka­vejú dlane a cho­didlá. Na­vie­rajú mi žily, až tak, že aj pri mi­ni­mál­nych do­ty­koch cí­tim ako vy­tŕčajú z po­vr­chu kože rúk, pästí až na dlane a tak­tiež od člen­kov až ku za­čiatku prs­tov.

zdroj: unsp­lash.com

 

Strá­cam sa nie­kde me­dzi myš­lien­kami na prí­tom­nosť a tr­p­kou chu­ťou det­stva, ktoré ma na­učilo sile, pre­tvárke a zá­ro­veň úp­rim­nosti, od­vahe, pre­ko­ná­va­niu seba sa­mej, ot­vo­re­nosti a tiež tvrdo­hla­vosti. Ale ne­nau­čilo ma byť det­ským, byť na­ozaj die­ťa­ťom s bez­sta­rost­ným det­stvom. Nie­žeby som ne­mohla kvôli zá­kazu, ale ja som ne­mohla kvôli sebe. Ne­pri­púš­ťala som si mož­nosť byť „sle­pou, hlu­chou a ne­prí­tom­nou“ v re­a­lite, kde boli všetci os­tatní v do­mác­nosti. Ale to všetko mi do­vo­ľuje byť aj dnešný deň tým, kým som a chcem byť. Roz­hodne sa nech­cem me­niť. Mám chyby, viem, ale ty ich máš tiež a ak sa na­učíš mať rád seba bude to aj s nimi.

zdroj: unsp­lash.com

 

Rázny kŕč ma vy­maní z blú­dia­ceho kruhu myš­lie­nok. Ne­ná­vi­dím ten po­cit. Ot­vo­rím oči a sú­stre­dím sa na kvapky rosy na ze­le­ných ob­kla­dač­kách popri tom ako tla­čím nohu proti sile kŕču. Bo­lesť po­maly ustu­puje, oči sa pre­vrá­tili na­s­päť dnu a za­tiahli za se­bou viečka. Opäť prudko na­pl­ním pľúca a už po­čas vý­dy­chu ve­diem mo­no­lóg. Pre­mýš­ľam, čo sa mu­selo stať, aby som sa stala pre seba dô­le­ži­tou a čo, aby si sa stala práve ty mo­jou sú­čas­ťou. Tou pr­vou aj po­sled­nou oso­bou, ktorá ob­sadí toto miesto a získa toľko zo mňa. Si že­nou, pria­teľ­kou v kaž­dej jed­nej si­tu­ácii ži­vota, na kaž­dom kroku. A síce ne­viem prečo zrovna my dve, ke­dysi se­bou ne­ná­vi­dené, tvo­ríme je­den ce­lok, ale viem, že už ni­koho iného na tvo­jom mieste v ži­vote ne­uvi­dím.

Komentáre