Modlitba za starkú
(Milan Rúfus)

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Matička Božia,
Ty deťom dvakrát milá!
Počúvaj, čo Ti teraz rozpoviem.

Nechaj nám starkú.
Aby mi dlho žila.
Starká má pre mňa času, koľko chcem.

Starká je vľúdna.
Má Boží pokoj v duši.
Starká sa o nás s nikým nedelí.
Má času ľúbiť nás.
A nič ju nevyruší.
Pri nej má týždeň sedem nedelí.

Matička Božia,
Ty, ktorú nepoznáme,
no vieme o Tebe,
ozvi sa na môj hlas.

Nechaj nám starkú.
My spolu niečo máme.
To nikto viac už nemá
okrem nás.

Niektoré dni sú pre mňa ťažšie ako iné. V ten čas preto len tak sedím a premýšľam. Nad všetkým. Nad všetkými. Je smutné, že až neskoro prichádzame na to, ako nám na ľuďoch záleží… Aké klišé. A predsa pravdivé. Pravidelne sa opakujúce. Nestarnúce.

Vianoce sú sviatkami, ktoré presne tieto pocity prinášajú. Nútia nás zamyslieť sa. V konečnom dôsledku spomaliť a zaspomínať. Zaspomínať na tých, ktorí tu už s nami nie sú, a ktorí pre nás tak veľa znamenali.

Ja však nespomínam len počas sviatkov… Spomínam každý deň. Niektorí ľudia sa totiž zapíšu do našich životov inak ako ostatní. Hlbšie. A preto zostávajú s nami, hoci tu už dávno nie sú. Sú totiž v našich srdciach. Presne tak ako moja starká…  

Zdroj: unsplash.com

Snáď nemám jednu spomienku z detstva, ktorej by nebola súčasťou. Ktorá by bola bez nej. Či sa len obďaleč prizerala alebo hrdo sedela v prvom rade. Bola proste súčasťou každej dôležitej udalosti, ktorá sa v živote malého dievčatka odohrávala.

Kedykoľvek som za ňou mohla prísť. Nikdy nepovedala nie. A keď aj náhodou, tak ho potom rýchlo zmenilo na áno. Bola proste tým, čím môže byť len stará mama. Mamou, priateľkou a zároveň niekým, koho každý aspoň na chvíľu vo svojom živote potrebuje.

Spomínam si na ňu. Často aj so slzami v očiach. V mysli si prehrávam aj tie bežné momenty, ktoré sme spolu zažívali, a ktoré by som predsa chcela vrátiť späť. Tie momenty, kedy sme po večeroch spolu sedávali v chladnej kuchyni a pili bylinkový čaj. A ona rozprávala. O kadečom. O jej živote, o živote iných. A aj o tom mojom živote, že aký by mal byť. Niekedy som ju počúvala so zatajeným dychom a inokedy nepočúvala. A tie chvíle ma mrzia a bolia viac než rozbité koleno. Tie chvíle by som chcela tak vrátiť späť… No dnes to už nejde. Dnes mi už nemá kto odpovedať na každú moju otázku. A aj na tu nepoloženú stále hľadám odpoveď.

Zobraziť celú galériu (4)
Zdroj: unsplash.com

Spomínam si na ňu. Na jej hlas. Na to ako v jednej ruke drží polovicu čokolády na varenie a zisťuje, kto ju zjedol. A potom vidím ako sa usmieva. V tej svojej zástere a okuliaroch. V jej pohľade je niečo, na čo tak rada spomínam. Niečo ako nádej, láska… Proste niečo, čo potrebuje malé dievčatko vždy vidieť.

Každé dieťa by malo mať rodičov, no rovnako by každé dieťa malo mať svoju starkú. Takú, ktorá mu bude chýbať tak veľmi, ako tá moja chýba mne. Takú, ktorá bude v jeho spomienkach navždy žiť, a na ktorú bude môcť s láskou spomínať.