Mod­litba za starkú
(Mi­lan Rú­fus)

Ma­tička Bo­žia,
Ty de­ťom dva­krát milá!
Po­čú­vaj, čo Ti te­raz roz­po­viem.

Ne­chaj nám starkú.
Aby mi dlho žila.
Starká má pre mňa času, koľko chcem.

Starká je vľúdna.
Má Boží po­koj v duši.
Starká sa o nás s ni­kým ne­delí.
Má času ľú­biť nás.
A nič ju ne­vy­ruší.
Pri nej má týž­deň se­dem ne­delí.

Ma­tička Bo­žia,
Ty, ktorú ne­po­známe,
no vieme o Tebe,
ozvi sa na môj hlas.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ne­chaj nám starkú.
My spolu niečo máme.
To ni­kto viac už nemá
ok­rem nás.

Nie­ktoré dni sú pre mňa ťaž­šie ako iné. V ten čas preto len tak se­dím a pre­mýš­ľam. Nad všet­kým. Nad všet­kými. Je smutné, že až ne­skoro pri­chá­dzame na to, ako nám na ľu­ďoch zá­leží… Aké klišé. A predsa prav­divé. Pra­vi­delne sa opa­ku­júce. Ne­star­núce.

Via­noce sú sviat­kami, ktoré presne tieto po­city pri­ná­šajú. Nú­tia nás za­mys­lieť sa. V ko­neč­nom dô­sledku spo­ma­liť a za­spo­mí­nať. Za­spo­mí­nať na tých, ktorí tu už s nami nie sú, a ktorí pre nás tak veľa zna­me­nali.

Ja však ne­spo­mí­nam len po­čas sviat­kov… Spo­mí­nam každý deň. Nie­ktorí ľu­dia sa to­tiž za­píšu do na­šich ži­vo­tov inak ako os­tatní. Hl­b­šie. A preto zo­stá­vajú s nami, hoci tu už dávno nie sú. Sú to­tiž v na­šich srd­ciach. Presne tak ako moja starká…  

zdroj: unsp­lash.com

Snáď ne­mám jednu spo­mienku z det­stva, kto­rej by ne­bola sú­čas­ťou. Ktorá by bola bez nej. Či sa len ob­ďa­leč pri­ze­rala alebo hrdo se­dela v pr­vom rade. Bola proste sú­čas­ťou kaž­dej dô­le­ži­tej uda­losti, ktorá sa v ži­vote ma­lého diev­čatka odo­hrá­vala.

Ke­dy­koľ­vek som za ňou mohla prísť. Ni­kdy ne­po­ve­dala nie. A keď aj ná­ho­dou, tak ho po­tom rýchlo zme­nilo na áno. Bola proste tým, čím môže byť len stará mama. Ma­mou, pria­teľ­kou a zá­ro­veň nie­kým, koho každý as­poň na chvíľu vo svo­jom ži­vote po­tre­buje.

Spo­mí­nam si na ňu. Často aj so sl­zami v očiach. V mysli si pre­hrá­vam aj tie bežné mo­menty, ktoré sme spolu za­ží­vali, a ktoré by som predsa chcela vrá­tiť späť. Tie mo­menty, kedy sme po ve­če­roch spolu se­dá­vali v chlad­nej ku­chyni a pili by­lin­kový čaj. A ona roz­prá­vala. O ka­de­čom. O jej ži­vote, o ži­vote iných. A aj o tom mo­jom ži­vote, že aký by mal byť. Nie­kedy som ju po­čú­vala so za­ta­je­ným dy­chom a ino­kedy ne­po­čú­vala. A tie chvíle ma mr­zia a bo­lia viac než roz­bité ko­leno. Tie chvíle by som chcela tak vrá­tiť späť… No dnes to už nejde. Dnes mi už nemá kto od­po­ve­dať na každú moju otázku. A aj na tu ne­po­lo­ženú stále hľa­dám od­po­veď.

Spo­mí­nam si na ňu. Na jej hlas. Na to ako v jed­nej ruke drží po­lo­vicu čo­ko­lády na va­re­nie a zis­ťuje, kto ju zje­dol. A po­tom vi­dím ako sa usmieva. V tej svo­jej zás­tere a oku­lia­roch. V jej po­hľade je niečo, na čo tak rada spo­mí­nam. Niečo ako ná­dej, láska… Proste niečo, čo po­tre­buje malé diev­čatko vždy vi­dieť.

Každé dieťa by malo mať ro­di­čov, no rov­nako by každé dieťa malo mať svoju starkú. Takú, ktorá mu bude chý­bať tak veľmi, ako tá moja chýba mne. Takú, ktorá bude v jeho spo­mien­kach navždy žiť, a na ktorú bude môcť s lás­kou spo­mí­nať.

Komentáre