„V živote by sme mali byť s človekom, ktorého ľúbime.“

Tak znela veta, ktorú mi jedného dňa povedal on. Ale.. Je to naozaj tak?

Naozaj hľadáme len lásku? Je to dostatok? Čo keby som povedala nie? Nie je to dosť. Láska je cit. Puto. Záväzok. Láska je sama o sebe nádherná, ale to nestačí. Nestačí ľúbiť. V živote sú i väčšie veci, ako len samotná holá láska.

Na lásku je potreba dvoch, ale i keď si tento cit obaja opätujete, vaše srdcia nemusia hrať na tú istú notu. On je puntičkár a vy máte rada svoj chaos, vy dochvíľna a on zas vždy mešká, preferujete „papučový večer“? A on párty do rána? A napriek tomu vám to skvelo klape? Nik nevraví, že to nie je láska, avšak o tej sme sa prestali rozprávať hneď na začiatku vety. Je to kompromis. To všetko, čo ste schopní obetovať pre seba navzájom, aby ste žili spoločne v súzvuku. Láska je len dôvod, prečo ste obetovali časť svojho vnútra.

zdroj: pexels.com

Ale, čo ak to celé nefunguje tak ako by malo? Hádky, lži, nezmyselné argumenty, obviňovanie sa navzájom, či hádzanie viny na druhého.. A to permanentne. Majú byť spolu aj takí ľudia? Je láska dostatočným tmelom, aby sme si zvykli i na sklamanie, podrazenie nôh, či bolestivé slová? Stačí ľúbiť aj napriek modrinám, ktoré spôsobil na tvojom tele? Stojí to za to i keď nie si šťastná? Alebo si si len na tú bolesť zvykla? Viem, nepočúva sa to najlepšie, ale.. láska? Stačí to?

Ak hľadáš v živote niečo viac, neboj sa povedať to nahlas. Neboj sa ísť si za svojím snom. Láska je síce krásna, ale pokiaľ ťa nečiní šťastnou.. Je to chyba. Alebo stačí ti uskromniť sa len a len s láskou?