Pa­mä­táš si na ten deň, keď sme sa stretli v kníh­ku­pec­tve? Keď som ťa pop­ro­sila či by si mi po­dal knihu z naj­vyš­šej po­lice, na ktorú som ne­do­čiahla?

Ne­vi­dela som ti ani do tváre a predsa som ťa oslo­vila. Ne­mala som po­ňa­tie, že to bu­deš práve ty. Však kto by bol po­ve­dal, že sa po troch ro­koch stret­neme na mieste, ktoré mi­lu­jem, a ty si ho ke­dysi dávno ne­ná­vi­del? Ja ur­čite nie. 

Už dávno si ve­del, že po­é­zia bola moja naj­väč­šia sla­bosť, nech už sa dialo čo­koľ­vek. A ja som v ten deň vkro­čila za kni­hami, lebo som po­tre­bo­vala ti­cho a po­cho­pe­nie kníh.

Naša po­sledná roz­lúčka bola až prí­liš zvláštna. Ty si ma ob­jal, po­ďa­ko­val mi, sa­dol si si do svojho auta a mne os­tali len slzy v očiach, o kto­rých si ne­mal ani po­ňa­tie.

View this post on Ins­ta­gram

Ro­ses in my head. 🥀🍦

A post sha­red by Ale­xan­dra Bu­ri­mova (@bu­ri­mova) on

To, čo me­dzi nami bolo, by som sku­toč­nou lás­kou ne­naz­vala. Ni­kdy sme si ne­pre­ja­vili city voči sebe. Ja vlastne ani ne­viem, či si ne­jaké úp­rimne pre­cho­vá­val voči mne. Keď sa však po­zriem spätne na to všetko, čo sme za­žili, som zato ne­sku­točne vďačná.

Keď si od­išiel, ne­ve­dela som si pred­sta­viť ani je­den deň bez teba. Chý­bali mi všetky tvoje hlúpe vtipy, na kto­rých som sa ne­ve­dela smiať. Chý­bali mi všetky naše roz­ho­vory na lúke za mes­tom. Chý­balo mi tvoje veľké ob­ja­tie, v kto­rom som sa cí­tila bez­pečne.

A chý­bala mi aj tvoja mi­kina, ktorú si si vy­pý­tal na­s­päť, keď si od­chá­dzal. Vraj ako spo­mienku na mňa. Ale po­tom, akú spo­mienku som mala ja na teba? 

Ne­bol to ani úsmev, šťas­tie či ra­dosť. Boli to len noci plné sĺz a myš­lie­nok.

Mu­sela som bdieť až prí­liš mnoho nocí, aby som po­cho­pila, že už ne­máš v pláne vrá­tiť sa do mesta, v kto­rom si vy­ras­tal a žil. Že chceš za­čať svoj ži­vot od za­čiatku s no­vými ľuďmi. A ja som ťa pus­tila a tým som dala šancu tebe, ale na­po­kon aj sebe.

Ale ten zvláštny deň v kníh­ku­pec­tve ne­sti­hol toho veľa zme­niť. Áno, keď som si uve­do­mila, že si to ty, stále som bola len pár met­rov od teba. V myš­lien­kach som mala naše spo­ločné zá­žitky a krásne po­city. Av­šak v tú chvíľu som si ne­priala, aby sa to všetko zo­pa­ko­valo.

Nech­cela som opäť pre­žiť to krásne s po­ci­tom, že znovu od­ídeš a ne­cháš za se­bou len veľký chaos. Preto som len po­zrela do tvo­jich očí a od­išla preč.

A bola som na seba hrdá, že som sa ne­ne­chala str­hnúť krás­nymi spo­mien­kami z mi­nu­losti, ktoré pri­niesli len bo­lesť a slzy. 

Komentáre