Duša čierna ako as­falt,
v hlave prie­van, číste vá­kuum tma,
vo vnútri práz­dno, cí­tim len chlad,
chcem sa skryť, do hl­bín, ne­buďte ma.

Vždy som sa sna­žila byť dob­rým člo­ve­kom
hoci viem, že mám chýb mi­lión,
stala som sa naj­hor­šou ver­ziou seba sa­mej,
tak za­veďte ma k tomu múru ná­re­kov,
a ne­chajte nech vy­pla­čem sĺz celý ka­mión,
aj teba, aj teba, aj teba za­tiahla do hlavy mo­jej po­mo­ta­nej…

Roz­bitá som na mi­lión kús­kov, ale ni­kto z vás ma ne­po­s­kladá,
som sama zo seba skla­maná,
ne­spoz­ná­vam v zrkadle svoju vlastnú tvár,
kým som sa to stala, to sa mi snáď zdá.

zdroj: unsp­lash.com

A vy, čo sto­jíte pri mne ďa­ku­jem Bohu za vás,
bez vás by som bola na dne, no ho­dili ste zá­chranné laná.
Mali ste mi­lión dô­vod ma opus­tiť a ne­chať tak,
sto­jíte tu, jak oporná skala je to tak.

A po­tom si tu ty, čo si mal mi­lión dô­vod ostať a aj tak si ma opus­til,
po­vedz prečo si ten krach tak ľahko do­pus­til?
Prečo je tak ľahké sa ma vzdať?
po­ve­dať, že so mnou nech­ceš žia­den vzťah?

Ako tu je­den deň môžu byť tak silné city?
A na druhý deň za­bud­neš, že si ich cí­til.
Ako môže byť „šia­lene som sa do teba za­ľú­bil“
A po­tom od­ísť so slo­vami, že si mi nič ne­sľú­bil?

zdroj: unsp­lash.com

Zmä­tená hlava, zmä­tené srdce,
ani vo filme by to takto ni­kto ne­vy­mys­lel,
po­ve­dzte mi nie­kto, čo vlastne chcem?
A či ma niečo ešte vô­bec zmy­sel.

Som šťas­tia pro­ti­klad,
som diab­lov druhý brat,
zho­dila som z pleca toho an­jela,
lebo krá­čam do pekla a nie do neba.

Ub­lí­žili mi, tak ub­lí­žila som ja,
Kla­mali tak kla­mala som ja,
Všetko toto zo mňa, som ja,
Vsta­nem jak fé­nix z po­pola.

Všetko bolo sku­točné, nič hrané,
žiadny kal­kul, nič pre­po­čí­tané,
žiadna náh­rada po ni­kom, ani mo­jim úni­kom,
len city pravé, možno tro­chu zmie­šané, ale boli tu a te­raz?
te­raz len bolí to…

Komentáre