Je to ako, keď nie­kto vezme na­bitú zbraň a na­mieri ju na teba. Pa­dám do na­ozaj hl­bo­kej dep­re­sie, ktorú ne­viem a nech­cem ni­komu vy­svet­ľo­vať. Do­konca jej ani sama ne­ro­zu­miem.  Nie­ktoré dni sú také, kedy ma ne­trápi skoro nič. No v iné dni chcem kri­čať, kri­čať a kri­čať. 

unsp­lash.com

Môj prob­lém je na­sle­dovný. Som smutná, aj keď ne­mám dô­vod byť. Nie­kto vy­sloví tie nie veľmi vhodné slová alebo urobí ne­správne roz­hod­nu­tia a môj ži­vot je zasa v tros­kách a smútku. Prob­lém je však v tom, že ni­kdy ne­má­vam po­cit smútku. Je to skôr ná­la­do­vosť. Som roz­čú­lená na tento deň na všet­kých na tomto svete, ale ni­kdy ne­bý­vam smutná. No te­raz je to iné. Svet sa na mňa po­zerá akoby som žila v bub­line opti­mizmu, akoby nič ne­zni­čilo moje večné šťas­tie. Možno to je to, kým chcem byť. Takže iba pred­stie­ram svoje sku­točné ja.

Nie­kedy prídu dni, keď som tak veľmi smutná, že je­diné čo si pra­jem je le­žať v po­steli a po­ze­rať filmy. Alebo zí­zať do ne­známa. Ak sa nie­kto pri­blíži tvá­rim sa za­nep­ráz­dnene. „Chod preč,“ vra­vím. „Som za­nep­ráz­dnená“

pe­xels.com

Po­ve­dala som svojmu pria­te­ľovi o svo­jich „prob­lé­moch“. Jeho vy­jad­re­nie ma prek­va­pilo:

“Prečo si smutná? Si krásne, prí­ťaž­livé dievča.“

„Práve pre­chá­dzaš zvlášt­nym ob­do­bím,“ po­ve­dal pria­teľ. „Do­sta­neš sa z toho, ako­náhle sa ocit­neš na inom, no­vom mieste.“ Ne­viem ako to mám spra­viť. Exis­tuje na to ná­vod? Po­kú­sim sa presne ur­čiť čas, kedy sa veci vrá­tia do sta­rých ko­ľají, ale v ka­len­dári sa ne­na­chá­dza žia­den dá­tum, ktorý ho­vorí: „Dnes bu­deš v po­riadku.“ Ne­exis­tuje žia­den alarm na mo­bile, ktorý ho­vorí: „Je na­čase spoz­nať, aký je ži­vot úžasný.„ Už ne­viem na čo ča­kám.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

pe­xels.com

Nie­ktoré dni sa to tak zhor­šuje, že ani ne­vi­dím, čo je predo mnou. Celý deň je akoby slepý, až kým ne­náj­dem miesto na úkryt. Zru­ším všetky svoje plány, pre­tože „som una­vená, po­tre­bu­jem spá­nok.“ Viem, že všetci po­ze­rajú do ob­ra­zo­viek svo­jich mo­bi­lov, pre­krú­cajú očami a na­zý­vajú ma bláz­nom. Mne už ne­zá­leží na tom, čo som a čo si o mne mys­lia iný. Ne­bu­dem sa sťa­žo­vať.

„Všetko bude dobre. Lepší sa to.“ vraví pria­teľ.

Ja ne­viem čo to zna­mená. Ne­viem čo mám ro­biť. Ne­viem vy­rie­šiť prob­lém, ktorý ne­mô­žem iden­ti­fi­ko­vať, ne­mô­žem dú­fať v niečo, čo si ne­viem pred­sta­viť. Ne­mô­žem sa stať šťast­nou, keď všetko, čo viem je, ako byť smut­nou.

Komentáre