Za­mýš­ľam sa, čo to zna­mená byť že­nou? Opak muž­ského po­hla­via z bio­lo­gic­kého hľa­diska. Žena je do­spelé dievča. Cí­time sa však všetky na­ozaj že­nami? Slovo žena je od pra­dávna akousi ná­lep­kou spo­loč­nosti, ktoré by malo spĺňať at­ri­búty pri­ra­dené inými ľuďmi. Nezdá sa vám to hlúpe? Trošku iné je to s diev­ča­tami. Slovo dievča evo­kuje pro­ces vý­voja. Keď sme diev­čatá máme väč­šie právo na chyby a omyly. Diev­ča­tám možno od­pus­tiť. Diev­čatá majú čas na všetko. Keď je už dievča spo­loč­nos­ťou po­va­žo­vané za ženu, pri­chá­dza ten ne­prí­jemný tlak.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Už sme asi všetky po­čuli vety typu „žena by mala …. „ Pris­pô­so­bo­vať sa oča­ká­va­niam? Ne­mys­lím si. Žena či dievča- je to jedno. Všetky by sme mali ro­biť, vy­ze­rať a sprá­vať sa tak ako to cí­time, tak ako sa cí­time krásne a šťastné. Nie tak akoby to chcel nie­kto iný. Každá z nás ča­som cíti väčší a väčší tlak, s kto­rým musí bo­jo­vať. Keď sa ne­ob­lie­kame dosť žen­sky, nie sme ženy. Keď sme prí­liš am­bi­ci­ózne a tú­žime po ka­ri­ére, tiež je to zlé. Ak máme prí­liš skoro deti, hoci ich na­ozaj chceme tak sme am­bi­ci­ózne málo.

Ne­máme právo sa hľa­dať a mali by sme po­znať svoje miesto v spo­loč­nosti. Ale kde je to miesto? V ku­chyni za spo­rá­kom? To ani ná­ho­dou. Naše miesto je presne tam, kde my samy chceme, a nech máme ho­ci­koľko ro­kov. Tiež máme iba je­den ži­vot, ktorý ubieha veľmi rýchlo.

Ženy, diev­čatá, máme byť presne tam, kde chceme a sna­žiť sa o čo­koľ­vek chceme. Ne­ži­jeme preto, aby sme boli „pra­vými“ že­nami, ži­jeme preto, aby sme boli šťast­nými ľuďmi a ne­zá­leží na tom, ako naše pred­stavy šťas­tia a krásy za­pa­dajú do pred­stáv dru­hých. Sme krásne, každá jedna z nás, tým špe­ciál­nym spô­so­bom vlast­ným pre in­di­vi­du­álnu žen­skú by­tosť. Uve­do­mujme si to. V ži­vote kaž­dej z nás je, bol alebo bude člo­vek, ktorý nás bude vní­mať vý­ni­močné,  či už z vonku alebo zvnútra. Vždy sa nájde nie­kto, kto nás ocení a kto nás má rád, ľúbi. Je jedno či je to iba jedna je­diná osoba. Na to, aby sme ve­deli, že sme úžasné ne­pot­re­bu­jeme ti­sícky ob­di­vo­va­te­ľov. Každá z nás je od­lišná, no predsa sa vždy nájde niečo, čo máme spo­ločné. Jed­nou z tých vecí je práve naša spo­lo­čen­ská ná­lepka „ žena“. Iba my ju mô­žeme spo­ločne zma­zať, tým že si bu­deme po­má­hať, ne­zá­vi­dieť si, re­špek­to­vať jedna druhú vo svo­jej pri­ro­dze­nosti, pod­po­ro­vať sa, priať jedna dru­hej to naj­lep­šie.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Všetky sa sna­žíme naj­lep­šie ako vieme. Otáz­kou však ostáva- sna­žíme sa byť šťastné tak ako chceme alebo vy­ho­vieť spo­loč­nosti či dru­hým? Sme tu iba raz. Robme to tak ako to na­ozaj cí­time. Ob­lie­kajme sa tak ako sa cí­time po­hodlne, sexi, se­ba­ve­dome. Tak, aby sme to boli my. Nosme vlasy a make-up podľa na­šej ná­lady. Robme roz­hod­nu­tia, ktoré cí­time, že sú správne pre nás. Uro­bíme chybu? Ne­vadí. Je to sú­časť ľud­skej pri­ro­dze­nosti a tak isto aj žen­skej. Máme právo na to od­pus­tiť si a ísť ďa­lej. Nájsť šťas­tie tam, kde chceme  a s ľuďmi, ktorí za to stoja. Máme právo byť ta­kou že­nou, diev­ča­ťom, se­bou, akou samé chceme byť.

Komentáre