Le­žíš na po­steli, hlava po­no­rená do mat­racu, telo ne­vní­maš a my­seľ ne­z­vládne ďalší ne­zmy­sel.

Pred­stav si celé po­obe­die strá­vené tými najk­ru­tej­šími po­sil­ňo­va­cími cvikmi. Už to cí­tiš ? Ne­vlá­dzeš po­hnúť ani prs­tom, si vy­šťa­vená, zmo­rená. Mys­líš buď na ho­rúcu vaňu alebo ľa­dovú spr­chu v ná­deji, že sa po­sta­víš na­s­päť na nohy. Čo do­dať, tro­chu si to pre­hnala a si ab­so­lútne vy­čer­paná. Rov­naký stav za­žije raz za čas aj tvoja my­seľ. Teda dú­fam, že aj tvoja.

foto: unsp­lash.com

Ne­zna­mená to nič iné, než to, že máš za se­bou hek­tické ob­do­bie plné stresu, rie­še­nia bez rie­še­nia, pre­mýš­ľa­nia a všet­kého už je „too much“. Hlava ti išla po­sledné ob­do­bie vy­buc­hnúť. Kedy sa to skončí ? Pri­ro­dzene má prísť ob­do­bie myš­lien­ko­vej ne­ak­ti­vity. Od­dy­chu. Vy­pnu­tia. Vo­laj to ako chceš. U mňa vtedy na­stanú takz­vané TRI  P :

  1. Po­sledná struna

Všetko beží, prob­lémy pri­chá­dzajú, od­chá­dzajú.  Zvládla si toho na­ozaj veľa. No zrazu ti nie­kto uchmatne po­slednú veľ­kosť vy­hliad­nu­tých šiat a teba už za­lieva plač. Ne­zmy­selné, ne­prek­va­pu­júce, ne­pod­statné a i tak ťa to sko­lilo. Všetko sa na­hro­ma­dilo a už si to ďa­lej ne­vy­dr­žala. Bola to po­sledná struna. Po­zi­tí­vum ? Pre ten­to­krát je po­sledná.

foto: unsp­lash.com

  1. Prací deň

Všetko z teba opadlo. Hoci prob­lémy by tu stále boli a fi­lo­zo­fické otázky stále prú­dia okolo teba, ty ne­máš zá­u­jem. Tvoja my­seľ má deň voľna, takú peknú ne­deľu nič ne­ro­be­nia alebo „laun­dry day“, kedy sa pre­pe­rie všetko, na čo sa už čis­tou hla­vou ne­dalo po­ze­rať.

  1. Pravá ty

Ko­nečne si plná ener­gie so ši­ro­kým úsme­vom na pe­rách. Všetko zrazu vy­zerá úplne inak a ne­chá­peš svoj pred­po­topný po­hľad na po­sledné dni. Ľah­kosť, voľ­nosť, šťas­tie- nová ty.

foto: unsp­lash.com

Ne­mám to ni­čím či ni­kým, ok­rem seba, po­tvr­dené, no dú­fam, že ty si pri­kývla as­poň na jedno P. Znie to vtipne ja viem. Pra­vidlo troch P sa ne­deje asi často, sama som to za­žila až v po­sled­nej dobe, možno som ko­nečne do­spela. Hoci takto za­ška­tuľ­ko­vané to vy­zerá veľmi jed­no­du­cho, viem, že to tak nie je, ne­boj.

A ešte niečo, za­žije to každá z nás, vo väč­šej alebo men­šej miere, no ne­zna­mená to, že sme slabé, ale len to, že sme boli až pri­dlho silné.

Komentáre