S lás­kou to nie vždy býva jed­no­du­ché. Mno­ho­krát sa člo­vek v ži­vote sklame, veľa trpí, až ho to zmení na­toľko, že si už nie je po tom všet­kom istý, či do­káže ešte nie­kedy ľú­biť. Či je toho schopný. Člo­vek do­káže veľa zniesť, nie­kedy až pri­veľa, av­šak čím via­cej znáša, tým via­cej pa­ra­doxne aj trpí. Mno­hých to po­značí na­toľko, že po ta­kýchto vzťa­hoch ne­do­kážu opäť mi­lo­vať.

Často je tam strach. Ľu­dia sa boja opä­tov­nej bo­lesti, boja sa skla­ma­nia, boja sa pus­tiť si člo­veka k sebe bliž­šie a tak sa rad­šej utiahnu do sa­moty, kde vlastne na­ko­niec tr­pia len oni sami a často tú­žia po láske a trá­pia sa za to, že ju ne­majú, čiže spadnú do aké­hosi za­ča­ro­va­ného kruhu. No je tu aj druhá mož­nosť, zmení ich to na­toľko, že sa ne­do­kážu via­zať a žijú svoj ži­vot len for­mou zá­bavy, ne­zá­väzne. Cho­dia do spo­loč­nosti, strie­dajú člo­veka za člo­ve­kom. Vy­uží­vajú chvíľ­kový po­cit na­pl­ne­nia na za­pl­ne­nie ich sku­toč­nej práz­dnoty v ich duši. Hľa­dajú liek na svoju ubo­lenú dušu. Každý však iným spô­so­bom. No, dô­vod je úplne rov­naký.

Tí ľu­dia boli na­toľko skla­maní, tr­peli a bolo im ub­lí­žené, až za­tvr­dli. Stali sa z nich akési ka­mene bez ci­tov, bez emó­cií, bez lásky. Hoci často tú lásku a ne­sku­točne hl­bokú skrý­vajú a du­sia v sebe, no ne­do­kážu ju dať zo seba von, pre­tože sa boja. Boja sa toho, aby ne­pre­žili to isté čo v mi­nu­losti. Tak si veľmi po­zorne vy­be­rajú, koho si k sebe pus­tia bliž­šie, či si k sebe vô­bec nie­koho pus­tia a to môže tr­vať veľmi dlhú dobu.

Vy­be­rajú si člo­veka na zá­klade toho, aby ne­mal tie vlast­nosti ako ten, čo im tak ub­lí­žil a dú­fajú, že sa tak ne­stane. Pa­ra­doxné je, že pri­tom v sku­toč­nosti ne­ve­ria, že ten­to­krát to už môže pri nich stáť úplne iný člo­vek. Člo­vek, ktorý si za­slúži šancu, člo­vek, ktorý by tých ľudí uro­bil sku­točne šťast­nými. Len im v tom bráni strach.

Preto si rad­šej k telu púš­ťajú ľudí len do ur­či­tej miery. Nechcú to­tiž do­vo­liť, aby sa im ten člo­vek do­stal do ich zóny zra­ni­teľ­nosti a mo­hol im ub­lí­žiť. A tak rad­šej ko­najú opak. Keď sa k nim nie­kto pri­blíži, oni sa vzdia­lia. Boja sa, že to v sku­toč­nosti ne­môže byť také dobré, ako to vy­zerá a ur­čite sa to v nie­čom po­kazí. Vtedy za­čnú hľa­dať v tom ce­lom chyby, až po­kým ne­prídu na to, prečo to celé za­ho­diť, pri­tom tou „chy­bou“ ne­musí byť žiadna pod­statná vec. Stačí, že sa ur­čitý ne­dos­ta­tok, ur­čitá od­chýlka vlastne na­šla, že ju vô­bec ob­ja­vili a za­čali ju po­kla­dať na chybu. Vtedy v ich vnútri za­zvoní na pop­lach. Po­zor! Vzdiaľ sa, ani toto nie je ten člo­vek, ktorý by ťa mo­hol spra­viť šťast­ným.

Strie­da­nie ľudí s rov­na­kým sce­ná­rom, s rov­na­kým vý­sled­kom. Nie je po­trebné ani fy­zické zblí­že­nie, stačí, že sa tí dvaja zbli­žujú psy­chicky a vtedy vy­skočí ešte väčší va­rovný prst ako sig­nál, hoď spia­točku, pre­tože sa sa mô­žeš po­pá­liť. Mnohí z ta­kýchto ľudí sa v hĺbke svo­jej duše trápi, prečo sú vlastne sami. No po­lož si otázku? Prečo je to tak? Kvôli tvojmu stra­chu z lásky a jej mož­ných zlých ná­sled­kov. Kvôli tomu, že sa nie­komu pre­strieš ako na tácke a na­ko­niec možno do­sta­neš ranu pod pás a vieš, že to by bol ten mo­ment, ktorý by si už viac ne­z­vládla.

Práve z týchto dô­vo­dov ostá­vajú ľu­dia sami. Ne­spo­kojní, ne­šťastní, tú­žiaci po láske, ktorú dob­ro­voľne od­mie­tajú a ča­sto­krát si kladú otázku, čo je toto nor­málny stav alebo sú chorí? Nie veru, nie sú chorí. Nie sú chorí preto, že by sa báli ľú­biť, nie sú chorí preto, že ne­ve­dia k sebe pus­tiť člo­veka. Sú to len by­tosti, ktoré pre­žili v ži­vote prí­liš veľké skla­ma­nie a smú­tok na to, aby to bolo také jed­no­du­ché ako v roz­práv­kach.. Chcem ti však po­ra­diť.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ne­pre­mr­haj svoj ži­vot ľu­to­va­ním sa­mej seba. Stra­chom pred opa­ko­va­ním sa mi­nu­losti. Daj šancu tomu, čo práve pri­chá­dza. Možno je to práve to, na čo toľko ča­káš a ak by aj ná­ho­dou nie, je to niečo, čo ti má do ži­vota dať. Hlavne sa ne­boj, ne­pre­mr­haj svoj ži­vot, neži ho ne­zmy­selne a bez lásky, so stra­chom, ale ot­vor ko­nečne viac dvere do svojho srdca a za­čni viac ve­riť ľu­ďom, pri kto­rých sa cí­tiš dobre.

Komentáre