Každé ráno, keď vsta­neme máme 24 ho­dín. Je na tebe alebo na mne, ako ten čas vy­uži­jeme.

Pred pár me­siacmi som vstá­vala každé ráno  s ne­ga­tív­nymi myš­lien­kami. Trá­pila som sa. Chuť zo ži­vota sa vy­tra­tila.  Strá­cala som ľudí, na kto­rých mi zá­leží. Ne­bu­dem ti kla­mať, bolo to na­ozaj zlé ob­do­bie. Z toho diev­čaťa, čo sa mi­lo­valo smiať na kaž­dej hlú­posti, sa stalo dievča, ktoré sa k smie­chu mu­selo pre­má­hať.  Ale po­tom sta­čil je­den ci­tát. Mys­lím, že to bola ne­deľa. Okolo obeda asi. A ten ci­tát mi zme­nil všetko. Celý ži­vot.

pexels-photo

foto: pe­xels.com

 „Skús 24 ho­dín mys­lieť po­zi­tívne a tvoj ži­vot sa zmení!“

Skú­sila som to. Po­ve­dala som si dosť. Aj keď ma  trá­pilo, že som stra­tila ka­ma­rátku. Ve­dela som, že ľu­dia do nášho ži­vota pri­chá­dzajú aj od­chá­dzajú. Pre­stala som bo­jo­vať o niečo, čo v tom čase ne­malo zmy­sel. A po ne­ko­neč­ných me­sia­coch som sa upria­mila na seba. Na svoje šťas­tie. Na tých ľudí, ktorí tu ostá­vajú , aj keď sa os­tatní otá­čajú chrb­tom. Na ro­dinu. A na tých pár ľudí, ktorí si ve­dia nájsť čas na mňa, aj keď je ich diár plný. Uve­do­mila som si, že ne­mô­žem byť sú­čas­ťou ži­vota kaž­dého člo­veka, kto­rého mám rada.

Na­sle­du­júci deň som vstala. Aj keď som mala školu, usmiala som sa, pre­tože som chcela.

Pre­tože som mala dô­vod sa usmiať.

Pre­tože som si po­ve­dala, že od dnes sa na všetko bu­dem po­ze­rať po­zi­tívne.

Pre­tože, som mohla.

A stále mô­žem.

A chcem.

pexels-photo-65121

foto: pe­xels.com

Ne­ho­vo­rím, že si  nie­kedy ne­pop­la­čem a ne­mám zlý deň. Ale na­učila som sa, že vo všet­kom mu­sím hľa­dať to po­zi­tívne.  Mu­sím sa znova po­sta­viť a po­kra­čo­vať ďa­lej.  Stále mám dni, kedy sa mi nič nechce a ne­vy­chá­dzam z po­stele, ale nie­kedy sa proste mu­sím pre­ko­nať vstať a ro­biť niečo uži­točné.

Týchto 24 ho­dín prak­ti­zu­jem vo svo­jom ži­vote už skoro pol­roka a mu­sím po­ve­dať, že mi to na­ozaj zme­nilo ži­vot. Každé ráno vstá­vam rov­nako ako na za­čiatku s úsme­vom. Usme­jem sa na seba, keď sa ešte ledva vi­dím v zrkadle, lebo si uve­do­mu­jem, že mám nový deň, kedy  sa mô­žem usmie­vať. Kedy mô­žem pri­nú­tiť sa usmiať moju mamu, aj keď viem, že ma za se­bou ná­ročný deň. Kedy sa mô­žem zas po­há­dať  s bra­tom, aby som ho ne­skôr mohla v ob­jatí  roz­pu­čiť.  Kedy sa mô­žem  smiať s ľuďmi, kto­rých mám rada.

d3187b3b47b659a683d5d77d967b245d

pin­te­rest.com

Ale hlavne, vo všet­kom, čo ma pos­tihne, mô­žem znova vi­dieť po­zi­tíva.

Skús to a uvi­díš, že tvoj ži­vot sa na­ozaj zmení. 🙂

Komentáre