Bum! Je to tu! Naj­lepší deň môjho ži­vota! Ale ako som sa k tomu vlastne do­stala?

Proste som sa jed­ného dňa ráno zo­bu­dila s po­ci­tom, že mu­sím spra­viť niečo šia­lené. Roz­hodla som sa teda, že sko­čím z lie­tadla.

Myš­lienka tan­de­mo­vého zo­skoku prišla sama od seba. Najprv vy­slo­vená ako vtip v ťaž­kých si­tu­áciách, no čo­skoro som to za­čala brať vážne. Spra­vila som si z toho akúsi ži­votnú métu. Už dlho som o tom sní­vala.

Doma mám do­konca ná­stenku, kde si pri­pí­nam ob­rázky vecí, ktoré by som chcela mať alebo za­žiť. Zho­dou okol­ností sa tam na­chá­dza aj ob­rá­zok dvoch pa­ra­šu­tis­tov le­tia­cich vo svetle za­pa­da­jú­ceho slnka.

Po­ve­dala som si teda, že idem do toho. Bez de­baty. Spl­ním si svoj sen.

Bolo jasné, že bez driny to ne­pôjde, keďže ta­kýto zá­ži­tok ne­stojí málo, no ten po­cit, keď som ko­nečne po tých ho­di­nách práce a se­ba­zap­re­nia vkro­čila na le­tisko, bol ne­opí­sa­teľný.

Stretla som ko­pec no­vých ľudí, ktorí majú radi vý­zvy tak, ako ja. Za­žila som ne­sku­točnú at­mo­sféru v lie­tadle, ktorá sa na­priek ri­zi­kám niesla v štýle stand up co­medy. Vy­chut­ná­vala som si úžasné vý­hľady, o kto­rých som do­vtedy len sní­vala, no bola som si istá, že ich jed­ného dňa uvi­dím na vlastné oči.

A voľný pád? Ten sa nedá opí­sať dosť au­ten­ticky na to, aby si to člo­vek ve­del pred­sta­viť. Mu­síš to proste za­žiť.

Ten ad­re­na­lín, ten po­cit, že sku­točne ži­ješ a dý­chaš naj­viac, ako sa v tom mo­mente dá, je ako droga. Ná­val en­dor­fí­nov je taký silný, že strach je okam­žite vy­s­trie­daný eufó­riou.

Mu­sím skon­šta­to­vať, že to celé stojí za to. Aj keď máš po­cit, že veci ne­majú zmy­sel, skoč.

Keby mi bol nie­kto pred ro­kom po­ve­dal, že v ok­tóbri sko­čím z výšky 3000 met­rov, po­ve­dala by som mu, že na psy­chiat­rii majú preňho pri­chys­tanú izbu.

Ja? Veď mám predsa pa­niku z vý­šok, no roz­hodla som sa, že strach pre­ko­nám. Ok­rem toho som sa takto chcela na­kop­núť na pl­ne­nie si ďal­ších snov. Spra­viť si zo ži­vota hru plnú dob­ro­druž­stiev.

Veď keby som si ne­pl­nila svoje sny, o čom by bol môj ži­vot?

Komentáre