Rany, ktoré uro­bil nie­kto iný, a za ktoré ty ne­mô­žeš. Tie rany, kvôli kto­rým som sa roz­hodla, že už ni­kdy viac. Že už ni­kdy viac nech­cem mi­lo­vať. Pre­tože láska, milý môj, bolí.

Dnes je to presne me­siac. Me­siac od toho mo­mentu, kedy si ma na­šiel vo svete stra­tenú a upla­kanú. Kedy si mi po­nú­kol svoje ra­meno, a hoci som ťa viac­krát po­slala preč, ty si os­tal a pre­sved­čil sa, že som v po­riadku. A ja som sa usmiala, aby si si mys­lel, že som šťastná. A možno aj preto, aby som si to as­poň na chvíľu mys­lela aj ja.

Možno som ale chví­ľami šťastná aj bola. Keď sa teda dá ho­vo­riť o šťastí. Sna­žila som sa za­čať od znova, a to vo veľ­kom štýle. A prečo? No preto! Pre­tože „on“ sa roz­ho­dol, že mi bude sa­mej lep­šie. Ale to vtedy ešte ne­ve­del, že má pravdu. Škoda, že som to vtedy ne­ve­dela ani ja. Jed­no­du­cho sa mi to celé vy­mklo spod kon­troly. Hro­mada emó­cií, sĺz a spo­mie­nok sa mi zo­sy­pala na hlavu a ne­byť TEBA, tak sa spod tej kopy snáď ni­kdy ne­vy­hra­bem…

large (2)

we­he­ar­tit.com

Zja­vil si sa v mo­jom ži­vote len tak zne­naz­dajky. Skrí­žil si mi cestu a uká­zal, že to ešte ne­mu­sím za­ba­liť. Veď prečo aj? Vra­vel si, že som stále mladá, krásna a silná. Že ur­čite náj­dem nie­koho, kvôli komu bude mať znovu zmy­sel dý­chať a ráno vy­liezť z po­stele. Že hoc sa mi môžu po­sledné roky zdať ako stra­tené, ne­musí to tak byť. Pre­tože aj keď sa tomu dnes ťažko verí, ale bola som po­čas nich šťastná.

A mal si pravdu. Ve­del si to ty a ne­skôr som to už ve­dela aj ja. Vrá­til si mi ra­dosť do ži­vota, no po­sta­vil si sa na to naj­hor­šie miesto. V ten naj­horší čas. Vieš, ono sa to ťažko pri­znáva a má­lo­kto to do­káže po­ve­dať na­hlas. Ale svet mi ťa ne­pos­lal kvôli tomu, aby som ťa mi­lo­vala. Hoc by si to ty možno aj chcel.

Každý deň preto za mnou pri­chá­dzaš a hlad­káš ma po tvári. Su­šíš moje slzy, na­tie­raš bal­zam na moju dušu a ho­vo­ríš slová, ktoré tak chcem po­čuť. Si presne tým, čo v tejto chvíli po­tre­bu­jem a učíš ma za­bú­dať. Si fakt fajn a tak­mer bez chýb. Je­di­nou je azda to, že si pri­šiel po ňom… Po chla­povi, ktorý ma vy­nie­sol až ku hviez­dam, uká­zal mi nebo a po­tom ma zhora spus­til na zem. A ver, že to bol tvrdý pád. Nie každý má od­vahu sa znova po­sta­viť a ísť. Pri­zná­vam, tiež som to zvládla len vďaka tebe.

large

we­he­ar­tit.com

Chy­til si ma za ruku a zdvi­hol. Po­tom si sa po­sta­vil za mňa a už ma viac ne­ne­chal spad­núť. Hnal si ma do­predu. Po­fú­kal si mi všetky rany a na­le­pil ná­plasť na moje srdce. Hoc vieš, že som to od teba ne­žia­dala. Ne­žia­dala som, aby si mi ho práve ty le­pil do­kopy. A že prečo? Pre­tože som ťa nech­cela vi­dieť stáť na jeho mieste. Na tom mieste, ktoré tak dlho ne­pat­rilo ni­komu inému. Ve­dela som, že ten, kto príde po ňom, to ne­bude mať jed­no­du­ché. Pre­tože to bude nie­kto, kto ho bude chcieť na­hra­diť. A byť lep­ším ako bol on.

Preto ťa po­zo­ru­jem pri kaž­dom tvo­jom kroku, no vo všet­kom, čo uro­bíš, vi­dím jeho. Hoci, nech­cem. Ale je tam. Keď sa ma dot­kneš, prej­deš po vla­soch, po­boz­káš na čelo… Stále mys­lím na to, ako to ro­bil on. Stále sa vra­ciam k spo­mien­kam, ktoré tak bo­lia. A ja viac už v nich žiť nech­cem. Ver mi.

…a to miesto, o kto­rom ti ho­vo­rím, te­raz ne­môže pat­riť ni­komu. Ni­komu inému. Ne­boj sa, už ani jemu. No, bo­hu­žiaľ, ani tebe. Miesto vedľa mňa na te­raz nie je voľné… Stal si sa preto len me­dzi zá­stav­kou v mo­jom ži­vote? Sta­no­vis­kom, na kto­rom mám na chvíľu vy­stú­piť, po­zvie­chať sa a po­čkať, kým sa moje rany as­poň tro­chu za­hoja?

large (3)

we­he­ar­tit.com

Od­po­veď ne­pri­chá­dza, no jed­no­du­cho to asi tak má byť. Jed­no­du­cho to tak proste v ži­vote asi býva. Nie­ktorí ľu­dia pri­chá­dzajú do na­šich ži­vo­tov iba na chvíľu. Na tú chvíľu, ktorá trvá dl­h­šie ako tie os­tatné, a ktorá aj bolí viac ako os­tatné. Sú dô­le­ži­tou sta­ni­cou, ktorú ni­kto nechce pre­meš­kať. Proste prídu, za­hoja naše rany a my ich po­tom ne­cháme ísť. Lebo hoc sa to ho­vorí ťažko, viac pre nás ne­môžu uro­biť.

Komentáre