Stalo sa vám niekedy, že ste mali kopec priateľov a stále sa cítili sami? Alebo že ste mali v sebe mnoho emócií, ktoré ste nevedeli v sebe zadržať a aj cez to všetko ste mali pocit prázdna, citovej vyprahnutosti? Presne ako ja teraz. Je niečo tesne pred polnocou, keď toto píšem a po tvári sa mi kotúľajú slzy, ale nie som smutná, vlastne nepociťujem žiadnu emóciu. Cítim len prázdno. Hlboko. Všade v mojom vnútri.

Sedím a vážne premýšľam, čo sa to so mnou deje a prečo sa moja nálada zo mňa na deň tak mení. Ževraj som odmeraná, dnes mi napísal niekto, kto ma predtým neskutočne zranil. Nechápem čo odomňa čaká človek, ktorý ma opustil vtedy, keď som ho potrebovala najviac. Očakáva poďakovanie alebo pochvalu ?! Asi som vadná, keď tomu nerozumiem, ale z mojej strany sa nedočká ani jedného.

Boli chvíle, kedy som nenávidela celý svet a hlavne seba, za to, že som taká naivka. Potom prišiel čas, keď som sa musela zmieriť s minulosťou, zmieriť sama so sebou. Čas odpustenia. Sebe. Okoliu. Prišla epocha života, v ktorej som sa smiala, úprimne, nahlas, niekedy cez slzy, ale predsa. Okamihy, keď som dokonca aj samú seba presvedčila o tom, že celý môj život sa posunul tam, kde som chcela a že ma už nikdy nedobehne to, na čo som zabúdala tak dlho. Konečne som bola schopná zložiť si ružové okuliare a pozrieť sa pravde priamo do očí.

foto: pinterest

Jedného dňa však príde minulosť, zaklope ti na dvere a ty jej musíš otvoriť. Možno bude trochu iná, ako si ju pamätáš. Krajšia, v novom šate, ale vo svojej podstate bude stále tá istá. A ty stojíš na kraji útesu. Máš dve možnosti, ale práve dnes máš aj možnosť voľby. Buď cúvneš späť do svojej komfortnej zóny, kde ti nič nehrozí a prežiješ, alebo skočíš a zistíš či vieš lietať.

foto: tumblr