Stalo sa vám nie­kedy, že ste mali ko­pec pria­te­ľov a stále sa cí­tili sami? Alebo že ste mali v sebe mnoho emó­cií, ktoré ste ne­ve­deli v sebe za­dr­žať a aj cez to všetko ste mali po­cit prázdna, ci­to­vej vy­pra­hnu­tosti? Presne ako ja te­raz. Je niečo tesne pred pol­no­cou, keď toto pí­šem a po tvári sa mi ko­tú­ľajú slzy, ale nie som smutná, vlastne ne­po­ci­ťu­jem žiadnu emó­ciu. Cí­tim len práz­dno. Hl­boko. Všade v mo­jom vnútri.

Se­dím a vážne pre­mýš­ľam, čo sa to so mnou deje a prečo sa moja ná­lada zo mňa na deň tak mení. Žev­raj som od­me­raná, dnes mi na­pí­sal nie­kto, kto ma pred­tým ne­sku­točne zra­nil. Ne­chá­pem čo odomňa čaká člo­vek, ktorý ma opus­til vtedy, keď som ho po­tre­bo­vala naj­viac. Oča­káva po­ďa­ko­va­nie alebo po­chvalu ?! Asi som vadná, keď tomu ne­ro­zu­miem, ale z mo­jej strany sa ne­dočká ani jed­ného.

Boli chvíle, kedy som ne­ná­vi­dela celý svet a hlavne seba, za to, že som taká na­ivka. Po­tom pri­šiel čas, keď som sa mu­sela zmie­riť s mi­nu­los­ťou, zmie­riť sama so se­bou. Čas od­pus­te­nia. Sebe. Oko­liu. Prišla epo­cha ži­vota, v kto­rej som sa smiala, úp­rimne, na­hlas, nie­kedy cez slzy, ale predsa. Oka­mihy, keď som do­konca aj samú seba pre­sved­čila o tom, že celý môj ži­vot sa po­su­nul tam, kde som chcela a že ma už ni­kdy ne­do­behne to, na čo som za­bú­dala tak dlho. Ko­nečne som bola schopná zlo­žiť si ru­žové oku­liare a po­zrieť sa pravde priamo do očí.

photo-1461770354136-8f58567b617afoto: pin­te­rest

Jed­ného dňa však príde mi­nu­losť, za­klope ti na dvere a ty jej mu­síš ot­vo­riť. Možno bude tro­chu iná, ako si ju pa­mä­táš. Kraj­šia, v no­vom šate, ale vo svo­jej pod­state bude stále tá istá. A ty sto­jíš na kraji útesu. Máš dve mož­nosti, ale práve dnes máš aj mož­nosť voľby. Buď cúv­neš späť do svo­jej kom­fort­nej zóny, kde ti nič ne­hrozí a pre­ži­ješ, alebo sko­číš a zis­tíš či vieš lie­tať.

foto: tum­blr

Komentáre