Láska. Plná vášne a tú­žob. Láska, ktorá do­káže všetko. Ktorá ni­kdy ne­preh­ráva a bo­juje. Taká, ktorá ni­kdy ne­za­búda, a ktorá ostáva navždy. Tá pravá láska. Sku­točná. Taká, po kto­rej všetci tú­žime. Sní­vame. O ktorú deň čo deň bo­ju­jeme. Proste láska, ktorá sa ne­vzdáva a vy­drží. Lebo proste vie, že tak to má byť. A keď majú byť dvaja spolu, tak nie je spô­sob, ktorý by za­brá­nil tomu, aby sa ich cesty znovu a znovu skrí­žili. A presne taká bola láska Al­lie a No­aha.

pin­te­rest.com

Zá­pis­ník jed­nej lásky. Film, pri kto­rom mi išlo puk­núť srdce. Ktorý ma do­slova du­sil, a pri kto­rom som si mu­sela nie­koľ­ko­krát pop­la­kať, aby som zvládla vše­tok ten ná­por.

Vi­dela som ho dva­krát. A za­kaž­dým to bolo iné. Dru­hý­krát som už síce ve­dela, čo sa bude diať, no o to viac som sa sú­stre­dila na to, čo mi pr­vý­krát ušlo. Na všetky tie slová, ktoré v ňom padnú. Pre­tože to je to, čo robí tento film sil­nej­ším než si na prvý po­hľad mô­žeme mys­lieť.

V zá­vere tohto filmu pri­chá­dza jedna scéna, ktorú by mal, podľa mňa, vi­dieť snáď každý. Ale zá­ro­veň scéna, kto­rej silu po­chopí iba člo­vek, ktorý sa v po­dob­nej si­tu­ácii už oci­tol. Ktorý sa ve­ľa­krát ria­dil hla­vou, lebo to tak od neho os­tatní chceli. A ktorý po­tlá­čal to, čo na neho kri­čalo jeho srdce, hoci to je­diné v tom všet­kom zmätku malo jasno.

Po­zrite si spo­mí­nanú scénu, v kto­rej je toľko bo­lesti a lásky zá­ro­veň. V kto­rej je toľko pravdy, že člo­veku sa chce až pla­kať, že sa v mi­nu­losti ne­roz­ho­dol inak.

O ľu­ďoch sa často ho­vorí ako seb­coch, ktorí ne­mys­lia na os­tat­ných, a ktorí upred­nost­ňujú seba a svoje po­treby. Pri­tom sa ale za­búda na tých, ktorí po­čú­vajú svo­jich najb­liž­ších, ria­dia sa tým, čo od nich oko­lie oča­káva, pri­jí­majú to, čo im na­vrhuje a po­tom celý ži­vot iba ti­chučko tr­pia.

Ľu­dia ro­bia to, čo ne­zná­šajú, aby mali dosť pe­ňazí na to, aby ro­bili to, čo mi­lujú. Aku­rát, že im na to už ne­zos­táva čas. Berú sa z roz­umu, lebo mys­lia na dobro svo­jich bu­dú­cich deti. Pri­tom za­bú­dajú na to, že budú vy­ras­tať v ro­dine, v kto­rej sa ich ro­di­čia ne­mi­lujú. A ostá­vajú vo vzťa­hoch, ktoré ich už dávno ne­na­pĺňajú, len preto, že si na to už každý zvy­kol. No pri­tom sa na seba už ni­kdy ne­pozrú tak, ako sa Noah po­ze­ral na El­lie. A mylne si mys­lia, že sú šťastní. Alebo v to as­poň dú­fajú…

Ni­kdy ni­komu ne­do­voľ, aby roz­ho­do­val o tvo­jom ži­vote. O tom, čo je pre teba naj­lep­šie a o tom, kde náj­deš svoje šťas­tie. Je to tvoj ži­vot a preto máš právo ho žiť podľa svo­jich pred­stáv. Ni­kto iný to to­tiž na­miesto teba ne­urobí…

pin­te­rest.com

Komentáre