Je­den ve­čer sa roz­hod­nem. Všetku tú ne­opä­to­vanú lásku, zo srdca branú ener­giu vkla­danú do teba, láska, na úkor tej mo­jej, všetku moju ra­dosť aj sta­rosť vzpla­nu­júcu z tvo­jej prí­tom­nosti…všetko si zo­be­riem.

Nie sme MY, som tu JA pre teba a TY. A ty to cez muž­ské ego ne­vi­díš…To ego nás za­bíja.

pe­xels.com

Bez­brehé množ­stvo ve­če­rov pred­tým som za­spá­vala s užie­ra­vým po­ci­tom, o kto­rom ni­kto ne­ve­del, len ja…že ti ne­sta­čím, že ne­stí­ham, že ne­dá­vam dosť. Bez­moc­nosť pri po­mys­lení, že nie si pri mne šťastný, ma pre­na­sle­do­vala v biely deň ako tieň, v noci ako naj­hor­šia mora. Ten po­cit mi vy­rá­žal dych a pod­la­mo­val ko­lená. Ten po­cit si mi den­no­denne všte­po­val s kaž­dým pad­nu­tým kú­ti­kom pier vo chví­ľach, keď tam mal byť úsmev.

Ne­viem od­ísť, nech­cem, ne­do­ká­žem to. Po­hrá­vam sa s myš­lien­kou, či ma ne­za­chráni iný muž, ako princ zo za­mknu­tej kom­naty.

pe­xels.com

To, čo sa v jed­nom oka­mihu zdalo ako ne­ko­nečné a pravé, bolo z rubu len po­zlie­pané „čosi“ z fa­loš­ných po­ci­tov a ná­dejí. Ale nie tých mo­jich, tie boli sku­točné. Obe­to­vala som ti svoje by­tie, môj ži­vot, srdce, dušu, auru. Mys­lím, že to bola tá chyba. No ne­ve­dela som inak, mi­lu­jem ťa.

Bo­jím sa dňa, kedy pri­vejú sledy ná­hod k môjmu taj­nému trá­pe­niu nie­koho, kto tieto smutné riadky vo mne do­káže pre­čí­tať, aj keď sú ne­vi­di­teľné. Bo­jím sa, lebo ťa mi­lu­jem tak veľmi, že ma bude bo­lieť tvoj žiaľ, keď s ním od­ídem.

Je­den ve­čer sa roz­hod­nem, a to ráno už bude be­z­omňa.

Komentáre