Zostávame vo vzťahoch aj napriek tomu, že nefungujú tak, ako majú. Napriek tomu, že už ani trochu nepripomínajú spokojný vzťah. Napriek tomu, že nás nerobia šťastnými. Napriek tomu, že sme k sebe odmeraní. Napriek tomu, že ani náhodou nevyzeráme ako pár, tak ako kedysi. Aj napriek tomu, že sa v nich trápime, ubližujeme si a dovoľujeme, aby nám bolo ubližované.
Neopúšťame, kvôli strate, ale kvôli strachu z toho, aké by po takom čase bolo byť bez toho druhého. Neodpúšťame si z lásky, ale z naivity. Nesľubujeme veci, ktoré by sme chceli splniť. Sľubujeme len preto, aby bol pokoj. Nie sme úprimní, lebo vraj je to jednoduchšie ako pravda. A časom, keď sa zamotáme do vlastných klamstiev všetko poprieme, pretože naše ego nám nedovoľuje takto zraziť samých seba.
Tajíme množstvo vecí o nás len preto, lebo je to pohodlnejšie ako vysvetľovať, prečo sme takí a takí zas nie a pohodlnejšie ako priznávať nejaké chyby. Nehovoríme si pekné veci, namiesto nich sa radšej dobre pohádame a potom zavedieme tichu domácnosť, kedy sa každý z nás ide sťažovať niekomu inému. A naše bezcitné objatia či bozky sú už len zvykom.
Tak mi povedzte, načo ešte? Načo udržiavať niečo, čo už dávno nemá význam. Načo byť niekde, kde to nefunguje. Načo byť v niečom, čo nás ničí. Načo zostávať v neučím, čo nefunguje a fungovať ani nebude, pretože vieme, že taký zázrak neexistuje. Všetci sme pre seba podstatnejší ako to, že máme niekoho radi, tak prečo ďalej zostávať tam, kde sme nešťastnými a ničenými?
Ľudia radšej budú žiť v zlom stereotype, ktorý ich ubíja namiesto toho, aby s niečím pohli. Nič nejde ľahko. Na nové sa ťažšie zvyká, ale za každým jedným zlým koncom musí prísť nový a krajší začiatok. Pokiaľ nepríde koniec, budeme sa trápiť až dokým nás to nepoloží a za ten čas nám prejde pomedzi prsty množstvo krajších veci, ktoré nám boli otvorené.
