„Na vzťa­hové prob­lémy sú vždy dvaja, iba podľa po­u­čiek a de­fi­ní­cií. Sku­toč­nosť je ale úplne iná!“ na­ťu­kala som do mo­bil­nej klá­ves­nice, odo­slala správu, mo­bil ho­dila vedľa seba na po­steľ a roz­vz­ly­kala sa.

Prečo mu­sia byť vzťahy také kom­pli­ko­vané? Prečo ne­môže po­cho­piť, čo ako žena po­tre­bu­jem? Prečo mám stále po­cit, že ro­bím málo? Prečo ne­re­a­guje tak, ako som si to pred­sta­vo­vala? Prečo mám po­cit, že už mu nie som taká vzácna ako na za­čiatku? Prečo sa mu­síme práve my há­dať a ne­mô­žeme prosto nor­málne fun­go­vať ako všetky páry okolo nás?

Tieto a po­dobné otázky som si kládla v hlave. Pla­kala som. Veľa. Zvo­nil mi te­le­fón, no ja som už ne­mala síl ho dvi­hnúť. Re­zig­no­vala som. Už sa mi nech­celo mu znovu vy­svet­ľo­vať, čo som ča­kala a čo chcem. Slzy mi ste­kali prú­dom a mo­bil vy­zvá­ňal znovu a znovu. Za­vrela som oči a van­kúš si pri­tla­čila na tvár.

View this post on Ins­ta­gram

Up close and per­so­nal @vic­tor­ro­ber­tof ✨

A post sha­red by Neta Al­chi­mis­ter (@neta_al­chi­mis­ter) on

Hoci som si na­dá­vala, že re­vem ako malé dieťa, pre­stať som ne­ve­dela. Po­ču­jem, že mo­bil pre­stal zvo­niť. Možno sa vy­bil a možno ho to po dvad­sia­tom vy­to­čení môjho čísla omr­zelo. Ne­viem. Ja by som ne­z­vládla vy­vo­lá­vať nie­komu, kto mi po­ve­dal také ška­redé veci. Na­ozaj som ho ráno ne­šet­rila.

Ale prečo by som mala? Prečo mi to je ľúto? Sna­žila som sa ana­ly­zo­vať svoje po­city. Ak mi to bolo ľúto, tak je­dine z ego­is­tic­kých dô­vo­dov. Chcela som taký ten „uhla­dený“ vzťah. Chcela som sa chvá­liť, že veď my vo vzťahu žiadne kon­flikty ne­máme. Ne­bolo mi ľúto jeho. V da­nej chvíli mi bolo ľúto len to, že keď sa mi­nule po­há­dala ka­ma­rátka s fra­je­rom, tak jej hneď pri­nie­sol kvety a bo­jo­val o ňu.

Tu­ším mi aj ho­vo­rila ná­vod. Vraj treba so všet­kým sek­núť, pre­stať sa sna­žiť, hrať ne­do­stupnú a zrazu mu za­čnem chý­bať a za­čne sa sna­žiť aj on. Mňa ale tieto hry na psa a mačku ne­ba­via. Na­ozaj ne­ba­via. Chcem, aby sme boli už v štá­diu, že k sebe bu­deme ot­vo­rení a priami, že už ne­bu­dem mu­sieť hrať chladnú prin­ceznú, aby ma do­bý­jal. Prosto som si mys­lela, že toto ob­do­bie máme už za se­bou.

Prečo ne­mô­žeme do vzťahu dá­vať rov­nako? Prečo, keď sa sna­žím ja, tak mňa na­plní po­cit, že ro­bím viac, a že on sa len tak „ve­zie“? A zase na­opak, keď ja to už vzdám, tak zrazu on príde s rie­še­ním a bo­juje? Prečo to ne­môže byť 50:50, rov­no­merne roz­de­lené, že bu­deme do toho dá­vať rov­nako obaja?

Pop­ravde, v ten deň som ok­rem na­dá­va­nia na kom­pli­ko­vané vzťahy, pre­je­da­nia sa čo­ko­lá­dou a vy­pla­ká­va­nia v po­steli nič iné ne­ro­bila. Ale aj taký deň je po­trebný. Uve­do­mila som si, že vzťah tak­mer ni­kdy ne­bude mať po­mer 50:50. Nie­kedy bude mať 80:20, ino­kedy sa to zmení na 10:90, pre­tože vždy to je­den po­tiahne viac. Najmä vo chví­ľach, keď druhý par­tner ne­bude mať do­sta­tok síl. Dô­le­žité však je, že obaja bo­jo­vať chcú, a že to ne­vzdajú. Pre­tože tak či onak, vždy to bude do­kopy 100 per­cent.

Komentáre