„Na vzťahové problémy sú vždy dvaja, iba podľa poučiek a definícií. Skutočnosť je ale úplne iná!“ naťukala som do mobilnej klávesnice, odoslala správu, mobil hodila vedľa seba na posteľ a rozvzlykala sa.

Prečo musia byť vzťahy také komplikované? Prečo nemôže pochopiť, čo ako žena potrebujem? Prečo mám stále pocit, že robím málo? Prečo nereaguje tak, ako som si to predstavovala? Prečo mám pocit, že už mu nie som taká vzácna ako na začiatku? Prečo sa musíme práve my hádať a nemôžeme prosto normálne fungovať ako všetky páry okolo nás?

Tieto a podobné otázky som si kládla v hlave. Plakala som. Veľa. Zvonil mi telefón, no ja som už nemala síl ho dvihnúť. Rezignovala som. Už sa mi nechcelo mu znovu vysvetľovať, čo som čakala a čo chcem. Slzy mi stekali prúdom a mobil vyzváňal znovu a znovu. Zavrela som oči a vankúš si pritlačila na tvár.

View this post on Instagram

Up close and personal @victorrobertof ✨

A post shared by Neta Alchimister (@neta_alchimister) on

Hoci som si nadávala, že revem ako malé dieťa, prestať som nevedela. Počujem, že mobil prestal zvoniť. Možno sa vybil a možno ho to po dvadsiatom vytočení môjho čísla omrzelo. Neviem. Ja by som nezvládla vyvolávať niekomu, kto mi povedal také škaredé veci. Naozaj som ho ráno nešetrila.

Ale prečo by som mala? Prečo mi to je ľúto? Snažila som sa analyzovať svoje pocity. Ak mi to bolo ľúto, tak jedine z egoistických dôvodov. Chcela som taký ten „uhladený“ vzťah. Chcela som sa chváliť, že veď my vo vzťahu žiadne konflikty nemáme. Nebolo mi ľúto jeho. V danej chvíli mi bolo ľúto len to, že keď sa minule pohádala kamarátka s frajerom, tak jej hneď priniesol kvety a bojoval o ňu.

Tuším mi aj hovorila návod. Vraj treba so všetkým seknúť, prestať sa snažiť, hrať nedostupnú a zrazu mu začnem chýbať a začne sa snažiť aj on. Mňa ale tieto hry na psa a mačku nebavia. Naozaj nebavia. Chcem, aby sme boli už v štádiu, že k sebe budeme otvorení a priami, že už nebudem musieť hrať chladnú princeznú, aby ma dobýjal. Prosto som si myslela, že toto obdobie máme už za sebou.

Prečo nemôžeme do vzťahu dávať rovnako? Prečo, keď sa snažím ja, tak mňa naplní pocit, že robím viac, a že on sa len tak „vezie“? A zase naopak, keď ja to už vzdám, tak zrazu on príde s riešením a bojuje? Prečo to nemôže byť 50:50, rovnomerne rozdelené, že budeme do toho dávať rovnako obaja?

Popravde, v ten deň som okrem nadávania na komplikované vzťahy, prejedania sa čokoládou a vyplakávania v posteli nič iné nerobila. Ale aj taký deň je potrebný. Uvedomila som si, že vzťah takmer nikdy nebude mať pomer 50:50. Niekedy bude mať 80:20, inokedy sa to zmení na 10:90, pretože vždy to jeden potiahne viac. Najmä vo chvíľach, keď druhý partner nebude mať dostatok síl. Dôležité však je, že obaja bojovať chcú, a že to nevzdajú. Pretože tak či onak, vždy to bude dokopy 100 percent.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.