Tento príbeh je čistým výplodom mojej fantázie a nie je z reálneho života. Musím ťa ale varovať, že akákoľvek podobnosť, ak sa v niečom skutočne nájdeš, je mojim zámerom.  

Ha-ha. Smejem sa. Mám rada zvraty. Dejové línie, ktoré sa všakovako pretínajú, stretávajú a rozchádzajú. Ale skutočná pointa je niekde za závesom. A čitateľovi všetko dôjde, až na konci.

Spomienky

Prechádzam sa. Mám rada prechádzky, slúchadlá v ušiach, v ktorých znejú piesne, ktoré dokonale vystihujú môj život a pocity z neho. Niekedy spadnem do svojho vnútra tak hlboko, že zabudnem na prítomnosť a plne sa oddám svojim myšlienkam, predstavám a pocitom. Vyčistím si tak hlavu, porozmýšľam nad vecami, o ktorých v bežnom živote nemám čas myslieť.

Pri týchto prechádzkach často navštevujem miesta. Staré miesta. Miesta, ktoré sú nabité energiou, minulosťou a pestrými spomienkami. Rada sa vraciam na miesta, ktoré pre mňa znamenajú veľa. Vietor mi jemne šteklí tvár, vlasy mi sfúknu cez líca, nos a oči. Pozerám na toto miesto. Teraz je to iba miesto. Sadnem si na najbližšiu lavičku a spomínam.

Bola som tu s mnoho ľuďmi. S ľuďmi, ktorí už nie sú v mojom živote. Starí priatelia. Každý z nich ma naučil veľmi veľa. A aj keď nie sú prítomní v mojom terajšom živote, sú prítomní v miestach mojej duše, odkiaľ už nikdy nezmiznú. Kiežby som im mohla povedať, že som na nich nezabudla, že si čas od času na nich takto spomeniem a ďakujem za to, že som s nimi mohla ísť aspoň dočasne po ceste životom.

Príležitosť

Ponorená do seba samej, pozerám na okolitú prírodu, oblohu, textúru okolia. Zrazu ma avšak niečo vyruší. Kroky. Nič zvláštne, som predsa na verejnom mieste, kde môže ísť každý. Nejak som sa tým nedala vyrušiť a nespúšťala som pohľad na svet pred svojimi očami.

Ahoj, si to ty?“ prehovorí na mňa mužský hlas. Známy hlas? Ó, áno. Zrazu stuhnem. Na toto som nebola reálne pripravená. Ale i tak som sa odhodlala na odpoveď.

Ahoj, čááu, teba som pekne dlho nevidela. Za celé tie roky som ťa nestretla ani raz, na to v akom malom meste žijeme a teraz si zrazu tu,“ prekvapene vyhlásim a cítim sa, akoby som predniesla veľmi dôležitú vetu. Bola som strapatá, vietor mi úplne rozcuchal vlasy. Bola som neupravená, s prirodzeným unaveným výrazom v tvári, ale napriek tomu som sa usmievala, no vnútri som bola akási neistá. Premýšľala som o tom, ako povedať určitým ľuďom, že mi na nich stále záleží a teraz tu jeden stojí priamo predo mnou, usmieva sa a čaká, čo mu dám príležitosť na odozvu.

Žijeme len raz. Vesmír to zariadil takto, tak šup von s pravdou.

O pár sekúnd neskôr …

Ako sa máš?“ spýta sa ma môj dávny priateľ.

Och, nuž. Celkom fajn. Mám toho teraz veľa, ale v podstate sa nemám na čo sťažovať. A čo ty? Čo máš nové ty?“ Tak, celkom nervózne, ale rozprávala som sa s človekom, s ktorým som kedysi prehodila akúkoľvek tému, každý jeden deň. A teraz, po takej dobe, zrazu neviem, čo povedať.

Dávaj si pozor na to, čo si praješ. Mohlo by sa ti to splniť. Si na to pripravená? Budeš si s tým vedieť rady? Alebo je to len nejaká nostalgia, ktorá v tebe vyvoláva iluzórne pocity?

Vieš,“ začala som trochu neisto, ale potom to už šlo akoby samé od seba. „Keď už som na teba konečne natrafila, chcela by som ti niečo povedať.“

No tak fajn, počúvam ťa.“ Musím povedať, že mi neušiel jeho prekvapený a čakajúci pohľad. Tak som spustila.

Slová, ktoré ti patria

Vieš, kedysi som cítila, že sme mali ísť každý svojou cestou. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, ale cítila som to tak. Celé roky som sa ti neozývala. Ale to neznamená, že by naše priateľstvo nemalo viac pre mňa hodnotu. Práve naopak. Veľmi mi chýbajú naše konverzácie, veľmi mi chýbajú tvoje rady a … Skrátka, chýbaš mi v živote.

Nikdy som nemala odvahu ti to povedať alebo sa ti ozvať. Ty si sa mi tiež neozýval, tak som si myslela, že si bezo mňa šťastný, tak na čo by som otvárala starú ranu, však?  Nechala som život plynúť i bez teba. Ale chcem aby si vedel, že nikdy som na teba nezabudla a nikdy neodídeš z mojich spomienok a srdca. Nech už žijeme svoje životy akokoľvek a s kýmkoľvek, vždy ti venujem spomienku. Vždy si tak povzdychnem a poviem si, ako sa asi tak máš, čo asi práve robíš a čo práve vo svojom živote riešiš.

Nikdy na teba nezabudnem a nebudem ľutovať ničoho. Keď už náš teraz vesmír spojil v toto milé a nečakané stretnutie, tak ti musím povedať, že si bol môj najlepší priateľ a môžeš sa mi kedykoľvek ozvať, budem tvoja bútľavá vŕba. A ešte sa ťa chcem spýtať, či si mi odpustil, že som ti spôsobila bolesť? Veľmi to pre mňa znamená a dúfam, že žiješ svoj život s tým, že už necítiš bolesť a nenávisť.“

BUCH!

„Prebudenie“

Asi niekto práve spadol z bicykla. Strhnem sa, otočím sa smerom, odkiaľ som počula pád. Nejaké dieťa spadlo, ale už sa rýchlo postavilo a pokračovalo vo svojej jazde. Och. Rozhorčene som vzdychla a bola som pripravená sa pozrieť na dávneho priateľa a počkať si na jeho odpoveď. Zatiaľ je celkom ticho. Dúfam, že som ho veľmi nevystrašila tým, ako som na neho spustila svoju spúšť.

Otočím sa teda a vedľa mňa nikto nesedí. Necítim už ani jeho vôňu.

Precitnem.

Bol tu vôbec?

Potom mi to došlo. Tak som sa ponorila do svojich predstáv a myšlienok, že som úplne zabudla na prítomnosť. Celé to bola iba predstava. Z dočasného pocitu šťastia som pocítila smútok a skľúčenosť. Nechala som svoju myseľ pracovať pridlho. Ostala som smutná. Slová, ktoré som povedala, som skutočne nepovedala. Nepovedala som ich tomu, komu boli adresované. Ale vieš čo? Takto to má byť.

Nežijeme sen, ale život. A v živote nie vždy ide všetko podľa našich predstáv. Život je o nevypovedaných slovách, ktoré nikdy nepovieme tej osobe, ktorej by sme chceli a mali. Tieto slová ostávajú v našom vnútri, dúfajúc, že si nájdu svojho príjemcu aspoň v podobe sna, či tušenia, že na nich stále myslíme.

Späť do reality

Postavila som sa z lavičky, potľapkala si po lícach, aby som sa konečne prebrala k životu. Pozriem sa ešte raz na toto miesto. Na toto staré miesto. Usmejem sa. Nostalgia je veľmi silný pocit. No netreba mu veľmi podliehať. Daný človek sa už nikdy nedozvie, to čo má. A tak to má asi ostať. Ale nechám tu aspoň znamenie. Nohou nakreslím do prachu: „Myslím na teba.“

Otočím sa na päte a odchádzam naspäť domov. Tam kde patrím, tam kde na mňa čakajú ľudia, ktorí do môjho života patria. Zafúka vietor a môj odkaz je odviaty do vedľajšej lúky. Počúvajúc skladby, ktoré mi znejú v ušiach a dokonale vystihujú moje pocity a môj život, ma sprevádzajú na ceste domov. Tam, kam patrím. Patrím do prítomnosti a nie do minulosti.

Mám rada staré miesta. Ešte žijú. Žijú, kým žijú moje spomienky.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.