Po­znáš ten po­cit? Keď ho stret­neš na ulici a po­ze­ráš na neho ako sa usmieva? A ne­zmô­žeš sa ani na jedno je­diné slovo?

Vtedy, keď sa mi pod­lo­mia ko­lená a roz­tra­sie hlas. Keď svet okolo mňa sa pre­stane to­čiť. Keď za­bud­nem na všetky prob­lémy a po­vin­nosti.

Koľko málo stačí k tomu, aby som sa v tvo­jej prí­tom­nosti cí­tila ne­istá, tak ako to malé ustrá­chané dievča, ktoré sa hanbí kú­piť si zmrz­linu. Lebo tvoje modré oči ho­vo­ria vždy jed­no­značne za všetko. Vždy stačí len je­diný krátky po­hľad na tvoju tvár a moja slovná zá­soba si ob­me­dzí po­čet po­u­ži­teľ­ných slov k vy­slo­ve­niu.

A to sa na­ozaj ne­mu­síme vi­dieť prí­liš často. Lebo ak si ná­ho­dou spo­me­niem na tvoj úsmev práve vtedy, ak krá­čam na ďal­šiu pred­nášku, celý deň sa usmie­vam na tento svet ako naj­väčší blá­zon. A vô­bec mi to ne­vadí.

Už mno­ho­krát som si sama pre seba po­ve­dala, že ko­nečne náj­dem to správne množ­stvo ener­gie a pri­znám ti niečo, o čom ty ne­máš ani tu­še­nie. Aj keď obaja vieme, že ke­dysi dávno sme si sľú­bili, že osta­neme navždy pria­te­lia. Spo­me­nieš si na ten letný deň, keď sme se­deli na strome a scho­vá­vali sa pred na­šimi ro­dičmi na lúke, lebo sme ob­rali če­rešne v su­se­do­vej záh­rade?
Vtedy, keď sme boli ešte deti a na svet sme po­ze­rali cez ru­žové oku­liare. Do­dnes si ešte na ten deň pa­mä­tám. Možno som sa do teba za­ľú­bila už vtedy na tom strome, na kto­rom si se­del vedľa mňa a roz­prá­val si mi o svo­jich po­tul­kách po lese.
A možno práve som si to uve­do­mila až po nie­koľ­kých ro­koch, a nie­koľ­kých zlo­me­niach môjho srdca. Nie­kde v mo­jom srdci si si na­šiel trvalé miesto, ktoré ja ne­do­ká­žem ovplyv­niť a na druhú stranu, ty o tom mieste ani ne­máš tu­še­nie.
Pre­mýš­ľam nad tým, aké by to mohlo byť iné.. Vlastne od­vtedy, ako som sa s ro­dičmi od­sťa­ho­vala, sa me­dzi nami stra­til aký­koľ­vek kon­takt. Ne­stre­tá­vali sme sa a ja som mno­ho­krát mys­lela na to, či sa ti ná­ho­dou niečo ne­stalo, alebo či ti ne­pri­budla ďal­šia mod­rina na lakti.
A te­raz, keď sme sa ocitli v jed­nom meste a na rov­na­kej škole, pre­mýš­ľam nad tým, či by si ma spoz­nal po toľ­kých ro­koch nášho od­lú­če­nia. Ani si ne­vieš pred­sta­viť, ako rada by som sa ti pri­ho­vo­rila a opý­tala sa ťa, či si spo­mí­naš na jedno malé dievča z det­stva, ktoré by s te­bou išlo aj na kraj sveta. Po­kojne aj hneď te­raz.

Tak kedy ko­nečne do­sta­nem od­vahu na tú jednu pre­kliatu otázku..

Komentáre