Pri po­hľade na ňu sa vždy za­mýš­ľam, ako je možné byť tak šťastná. Ako je možné te­šiť sa z ta­kých ma­lič­kostí. Veď kto by už spie­val o ke­babe, ktorý si dá v stredu týž­deň do­predu? Úplná ba­na­lita, ale ona sa správa ako keby to bola po­sledná vec, ktorú spraví. A keby ste ju vi­deli, keď má byť v is­tej de­dine zá­bava. Ne­viem či exis­tuje väč­šie te­še­nie sa z ta­kejto čin­nosti. Jej oči sú plné ener­gie. Celá žiari a to do­slova. Ne­vraví o ni­čom inom len ako sa ne­sku­točne teší. A ja len v ti­chu zá­vi­dím to šťas­tie, ktoré jej ve­dia vy­ča­riť ta­kéto ma­lič­kosti. Pre nie­koho sú to možno úplné ba­na­lity ale ona pre ta­kéto mo­menty žije. Na­pĺňajú jej ži­vot pra­vým zmys­lom. Pro­sím, buď ta­káto každý deň.

Pri po­hľade na ňu sa vždy za­mýš­ľam, ako je možné byť tak smutný. Ako ja ne­zná­šam tie chvíle. Nie­kto jej niečo ne­pekné po­vie a jej cit­livá duša zrazu nemá prečo žiť. Ach, keby ste vi­deli aká je zlo­mená. Keby ste vi­deli to, čo vi­dím ja. Trhá to moje srdce a naj­rad­šej by som všet­kých zbila. Keby ve­deli prečo to robí. Keby ve­deli čo za tým všet­kým je, možno by zme­nili ná­zor. A takto ju len ne­prá­vom očier­ňujú. Vra­via jej hnusné veci len preto, že ne­poz­najú celý prí­beh. A po­ma­ličky ju bez ve­do­mia ni­čia. Pro­sím, ne­po­čú­vaj ich.

zdroj: pe­xels.com

Pri po­hľade na ňu sa vždy za­mýš­ľam, ako je možné byť tak šia­lená. Keby ste po­čuli jej ná­pady, tak by ste sa za­mýš­ľali či ne­máte za­vo­lať na psy­chiat­riu. Ale ako sa vraví, že z naj­hor­ších ná­pa­dov vzni­kajú naj­lep­šie prí­behy, tak je to aj u nás. A tak spo­ločne ruka v ruke ute­káme už roky pred kra­vami, vče­lami, prob­lé­mami čo naj­ďa­lej. Pí­šeme na ba­zén od­kaz ko­má­rom v ná­deji, že ak tam na­pí­šeme “STOP KO­MÁ­ROM” ne­chajú nás na po­koji. Be­háme z jed­nej ak­cie na druhú a ne­za­bú­dame si pri­po­mí­nať, že je to dobré pre naše zdra­vie a chud­nu­tie. Pu­číme sa pri fil­moch ne­zdra­vými jed­lami s myš­lien­kou na naše ži­votné motto, ktoré tu rad­šej ne­na­pí­šem. Pro­sím, ne­strať svoju šia­le­nosť.

zdroj: pe­xels.com

Pri po­hľade na ňu sa vždy za­mýš­ľam, ako je možné byť tak obe­tavý.

Každý deň spraví toho toľko pre dru­hých a ne­žiada nič na­s­päť. S nad­še­ním spre­vá­dza­ným spe­vom vy­up­ra­tuje celý dom. Pe­čie toľko ko­lá­čov, veď predsa ona sa tým ur­čite raz  pre­slávy. A koľ­ko­krát sa obe­to­vala práve pre mňa a ne­vy­číta mi to. Koľ­ko­krát se­dela pri mne, keď mi bolo naj­hor­šie. Nie­kedy som ani ne­vní­mala, ale ona tam vždy bola. Nie­kedy som ne­ve­dela ani cho­diť, ale ona tam vždy bola a krá­čala za mňa. Ni­kdy jej to ne­za­bud­nem. Pro­sím ne­za­budni, že bez teba by ne­bol môj svet taký aký je –  do­ko­nalý.

Pri po­hľade na ňu sa vždy za­mýš­ľam, ako je možné byť tak otravný. Keď si niečo zau­mieni na­priek tomu aká tvrdo­hlavá som, bude po jej. Tie ve­čery, keď do­okola vraví o tom, že si ideme ob­liecť sukne aj keď je von mí­nus dvad­sať. Tie ve­čery, keď ma pre­sviedča nie­kde ísť. Tie ve­čery, keď do­stane re­tar­do­vaný ná­pad a pre­sviedča môj zdravý rozum, že je to ná­pad ná­pa­dov. Pri spo­mien­kach na všetky tieto bláz­nivé ve­čery, sa len za­sme­jem. Pro­sím, len už ne­spie­vaj.

zdroj: pe­xels.com

Pri po­hľade na ňu sa vždy za­mýš­ľam, ako je možné, že ju tak ne­sku­točne ľú­bim. Nie­kedy by som ju naj­rad­šej za­bila. Opila a za­viezla na ne­jaký os­trov z kto­rého by sa ne­mohla vrá­tiť späť. A na dru­hej strane mi chýba už vtedy, keď sa za ňou ob­ze­rám ako po­maly od­chá­dza na in­ter­nát. Nie­kedy by som ju naj­rad­šej pre­fac­kala, ale na dru­hej strane by mi jej slzy zlo­mili srdce. Nie­kedy by som ju ob­liala stu­de­nou vo­dou aby sa uve­do­mila a pre­stala jesť moje jedlo, ale na dru­hej strane o čom by to bolo, keby som sa oň  s ňou ne­po­de­lila?

Pro­sím ne­za­budni, že ťa ni­kdy ne­pres­ta­nem ľú­bim.

A tak ťa po­sledný krát pro­sím, ostaň taká aká si. Nech si vraví kto chce čo chce, pre mňa bu­deš vždy to naj­lep­šie, čo ma kedy v ži­vote stretlo.

Komentáre