Nepíše sa mi o tom ľahko. Po toľkých rokoch ísť s niečím takým na svetlo.

Sedím v izbe na mojej ružovej posteli a po tvári mi steká slza. A za ňou sa hneď valí ďalšia a ďalšia… Spomienky, ktoré tak boleli, sa opäť rozhodli priviesť do môjho života depresiu. Depresiu, ktorá nemá v mojom živote čo robiť. Som mladé dievča, študentka, ktorá by sa mala tešiť zo života a každý deň sa smiať. Je to ale naozaj tak?

Doba pokročila. Ide rýchlosťou blesku a dokonca ani ja som nepostrehla, kedy som z toho detského sveta vyrástla…. Klamem. Jasné, že viem. Pamätám si presný deň. A z toho dňa všetky detaily. Prišla som domov po škole, keď som uvidela ako sa znova ten muž, odmietam ho nazvať otcom, zahnal na mamu a udrel ju. Vždy budem toho názoru, že muž, ktorý ublíži žene, to nie je muž.

 

My, ako nežnejšie pohlavia, by sme to nikdy nemali zažiť. Mali by sme byť milované, obdivované, ľúbené. Mali by sme byť sebavedomé a usmievavé. V mnohých prípadoch to tak nie je. Kráčam po ulici a vidím ženy, ktoré sú strhané,  po sebe majú modriny a žiaden náznak sebavedomia u nich nenájdete.

Tak sa pýtam, prečo sme to, sakra, nechali zájsť tak ďaleko? Prečo niektorí muži bijú a psychicky týrajú svoje ženy? Nemala to byť ich láska až do konca života? Čo také sa zmenilo?

Boli to dlhé a bolestivé roky. Boli to roky, ktoré nám už nikto nevráti. Čo sa stalo, to sa neodstane. Boli to roky, kedy sme sa s mamou báli vracať domov, pretože sme vedeli, že tam na nás niekto čaká. Niekto, kto si chce na nás vybiť zlosť. Kto by nám len ublížil. Boli to roky, kedy sme na seba nanášali veľa púdru, aby sme zakryli modriny. Boli to roky, kedy sme si neverili, pretože tu bol muž, ktorý nás zhadzoval, ktorý nami opovrhoval. Boli to roky, kedy sme žili ako v zlatej klietke, kde sme nič nemohli. Nemali sme právo na spoločenský život, na kamarátky ani na rodinných priateľov. Na nič. Boli sme väzni vo vlastnom byte.

Zobraziť celú galériu (6)
zdroj: unsplash.com

Našťastie, tieto roky prešli. Ako sa hovorí, aj  v tom najväčšom daždi, niekde svieti slnko.

Milé dievča, slečna, študentka, žena, matka… ak žiješ s tyranom, nedaj sa. Rob proti tomu niečo. Sama vidíš, že to nie je správne. Že je niečo zle. Musíš sa ozvať. Musíš niečo robiť. Je jedno čo. Či už sa s ním rozídeš, podáš žiadosť o rozvod, odsťahuješ sa alebo zavoláš políciu. Všetko je lepšie, ako zostať ticho, mlčať a znášať fyzické a psychické týranie.

Pretože tu ide, ako o fyzické, tak aj o psychické zdravie. Modriny sa zahoja, ale čo to zničené sebavedomie? Čo tá nedôvera voči mužovi, ktorý by ťa možno naozaj ľúbil? Čo ten zabudnutý úsmev?

Zaslúžime si, aby sme boli šťastné, spokojné a zdravé. Aby sme žiarili šťastím a boli milované.

A nezabudni. Muž, ktorý ťa týra, nie je muž. Hľadaj dobrého, milujúceho a pravého gentlemana. Takého, ktorý na teba nikdy nepoloží ruku, v snahe udrieť ťa.

 

 

Zdroj: theodysseyonline.com

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.