Nebolo to ani o jednom z nás. Nebolo to o nikom z nás. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Ľudia prichádzajú, odchádzajú. Strácajú sa, vracajú sa, prosia a ďakujú…
Sme v jednom kolotoči, s každým, kto nám príde do cesty a my jemu. Lebo dobrý pocit mi niekedy nestačí a potrebujem viac. Ty potrebuješ niekedy menej, ja viac. A sú dni, kedy je to naopak. Lenže nie vždy to vieme. A to, že to po tých rokoch nevieme rozoznať svedčí o tom, ako málo sme sa rozprávali.
Nevedeli sme sa porozprávať. Prebrať určité veci, povedať si, čo sa nám nepáči, čo je dobré, čo sme si vzájomne schopní tolerovať. Kde je tá miera, kedy ešte odpustíme bez problémov a kedy o odpustení ani len nechceme počuť. To, čo sme si vzájomne spôsobili sa nedá len tak vymazať. Snažil si sa, viem to. Ale to nestačilo, nebolo to dosť, aby som to bola schopná prijať bez námietok. Možno si robil všetko, čo bolo v tvojich silách, lenže ja som potrebovala viac. Vo všetkom.
Bohužiaľ, nebol si ten, kto mi to bol schopný ponúknuť a ja som dlho dúfala, a v nádeji čakala, že možno sa to zmení, a ponúkneš mi presne to, čo v danej chvíli potrebujem. Že sa to naučíš rozoznávať, kedy a čo povedať, kedy byť ticho, a kedy ma jednoducho nechať tak vo svojich vlastných myšlienkach a so svojimi vlastnými problémami.
Lenže ty si sa to doteraz nenaučil a mne neostáva nič iné, len ísť za tým, ktorý mi to všetko ponúkne bez prosenia, bez sĺz a bez pocitu, že som nezvládnuteľná a náročná. Preto sa len usmejme, poprajme si tú chvíľu šťastného konca, zároveň začiatku a poďme svojou cestou. Každý zvlášť…
Pretože ak sme sa doteraz nenaučili dávať druhému to, čo potrebuje a v takom množstve aké potrebuje, je vlastne zbytočné zotrvávať spolu dlhšie. A trápenie, ktoré sme si vzájomne uštedrili ukončime. Jeden aj druhý si totiž zaslúžime byť šťastný, ale bez seba. Preto ver, že to nikdy nebolo o nás dvoch, pretože ak by to tak bolo, vzájomne by sme si vymieňali to, čo potrebujeme už od začiatku.
