Každý vzťah dvoch ľudí je je­di­nečný. Máme ur­čitý po­stoj k svo­jim ka­ma­rát­kam, ro­dine, či pria­te­ľom alebo pria­teľ­kám. Ku kaž­dému sa sprá­vame inak, na zá­klade toho, ako je daný vzťah de­fi­no­vaný a akú ná­lepku sme mu dali.

Ur­čitý typ me­dzi­ľud­ských vzťa­hov má svoje cha­rak­te­ris­tické črty. To čo si do­vo­líme k ses­tre, by sme si ni­kdy ne­do­vo­lili ku ka­ma­rátke. Aj ro­man­tický vzťah má svoje oso­bitné znaky. V ňom je žiar­li­vosť vše­obecne po­va­žo­vaná za akési ko­re­nie. Jedna vec je úp­rimný zá­u­jem o to, ako sa tvoj par­tner mal a čo ro­bil, a druhá, keď sa ho sna­žíš ovlá­dať a ká­zať mu čo áno a čo nie.

In­ti­mita je niečo, čo do­káže vznik­núť len tam, kde je dô­vera. A dô­vera vzniká tam, kde je re­špekt a to­le­ran­cia. K tomu všet­kému je ne­od­mys­li­teľ­nou sú­čas­ťou láska (alebo niečo, čo na­zý­vame lás­kou a ná­padne sa na ňu po­dobá). Pred­sta­vou ide­ál­neho vzťahu pre mňa nie sú drahé ve­čere, vý­lety či dary. Nie je ním ani zmena so­ciál­neho sta­tusu na „za­daný/á“. Nie je to pros­trie­dok k do­sia­hnu­tiu osob­ných cie­ľov, ani ne­jaká hra, ku kto­rej pri­stu­pu­jem, keď som znu­dená.

Ak sa roz­hod­nem nie­komu za­via­zať, musí to byť člo­vek, ktorý vo mne do­káže vy­vo­lať po­cit dô­very. Mu­sím ho ob­di­vo­vať, musí ma in­špi­ro­vať a re­špek­to­vať. Mu­sím sa pri ňom cí­tiť na­toľko v po­hode, že mu ne­bu­dem mať prob­lém po­ve­dať, čo mi leží na srdci, bez stra­chu, žeby ma za to od­sú­dil, či sa na mňa na­hne­val. Mu­sím sa s ním smiať, či ve­dieť pri ňom pla­kať. A ni­kdy ne­smiem mať po­cit, že sa cí­tim utlá­čaná alebo stra­tená. V ta­kom vzťahu, kde sú obaja ľu­dia dob­ro­voľne a ve­domí si toho, kto je člo­vek, kto­rého dr­žia za ruku by ne­mali mať miesto žiadne vý­čitky. Žiadne otázky typu: kde si bol? S kým si bol? Či kedy prí­deš? Ne­mal by tam byť strach ho­vo­riť o tom, čo chceme. Ne­mala by tam byť kon­trola. Ne­mali by sme sa cí­tiť vinne za to, ak chceme strá­viť čas osa­mote alebo s iným člo­ve­kom.

Nie vo vzťahu, v kto­rom obaja vieme, že hlav­nou mo­ti­vá­ciou je láska a nie po­vin­nosť.

Nie vo vzťahu, kde je náš par­tner voľ­bou a nie je­di­nou mož­nos­ťou.


„Od­tr­hol som kve­tinu a ona mi zvädla. Chy­til som mo­týľa, zo­mrel mi v dlani. Až po­tom som po­cho­pil, že krásy sa treba do­tý­kať srd­com.“ – John Len­non