#Slo­ven­kadna Nela Ha­ran­tová je je­diná žena na Slo­ven­sku, ktorá pre­teká vo svo­jej ka­te­gó­rií. Vý­zo­rovo nežná žena jazdí na mo­torke a my sme na ňu v Od­zadu ne­smierne pyšní! Ako sa udr­žuje v kon­dí­cií, čo je pre ňu úspech a aké má plány do bu­dúcna? 

Ahoj Nela. Mohla by si nám viac po­ve­dať o sebe? Kto je Nela Ha­ran­tová? 

Pre­te­kám od roku 2014, najprv na ma­lých mo­tor­kách a tento rok som za­čala pre­te­kať na vel­kých okru­hoch, a keďže žien je málo, pre­te­kám s mužmi, do­konca proti môjmu pria­te­ľovi, ktorý je maj­ster Čes­kej re­pub­liky a proti môjmu bra­tovi. Na Slo­ven­sku som vo svo­jej ka­te­gó­rii je­diná žena, v Če­chách sú dve. Tento rok som jaz­dila maj­strov­stvá Čes­kej re­pub­liky na prí­rod­ných okru­hoch, čo zna­mená, že sa pre­teká v mes­tách na uzav­re­tých uli­ciach. Bu­dúci rok, ak zo­že­niem pe­niaze, lebo len jedna se­zóna stojí okolo 5 ti­síc, bu­dem mať novú mo­torku a pre­stú­pim do inej ka­te­gó­rie. Plá­nu­jem jaz­diť Maj­strov­stvá Slo­ven­ska aj Česka. Ok­rem toho rozt­lies­ka­vam v sku­pine An­gels che­er­le­a­ders, cho­díme na ho­ke­jové zá­pasy HC Bra­ti­slava, HKM Zvo­len a na vy­brané zá­pasy a tur­naje v bas­ket­bale, vo­lej­bale a ho­keji.

zdroj: foto: Pa­vel Sa­laba foto: Pa­vel Sa­laba

 

Keďže špor­tu­ješ, zá­vo­díš, mu­síš sa ur­čite udr­žia­vať v kon­dí­cií a dbáš o svoj zdravý ži­votný štýl. Po­deľ sa s nami o ne­jaké tipy.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Pri pre­te­kaní je dô­le­žitá kon­dička, vy­dr­žať celý pre­tek v rov­na­kom tempe a byť sú­stre­dená, aby som ne­ro­bila chyby. Tak isto je po­trebná aj sila na ma­ni­pu­lá­ciu s mo­tor­kou. Moja váži niečo pod 140 kg čo už je dosť veľká váha oproti mo­jej. Svoju kon­dičku sa sna­žím udr­žať be­hom a bi­cyk­lo­va­ním, cez zimu cho­dím be­hať do fitka, rada ly­žu­jem, proste sna­žím sa byť stále v po­hybe. Cvi­čím aj ta­batu alebo rôzne cviky s vlast­nou vá­hou. Ok­rem toho, od ma­lička tan­cu­jem, po­sledné dva roky rozt­lies­ka­vam na ho­ke­jo­vých, bas­ket­ba­lo­vých a ďal­ších zá­pa­soch v ta­neč­nej sku­pine An­gels Che­er­le­a­ders.  Mám vý­hodu rých­leho me­ta­bo­lizmu, keď zrovna ne­zá­vo­dím do­pra­jem si ho­cičo, ale sna­žím sa jesť viac ze­le­niny a ovo­cia a me­nej ne­zdra­vého jedla. Pravda je, že čím má jaz­dec men­šiu váhu tým je jeho ma­xi­málna rých­losť na mo­torke vyš­šia, ale keďže pre­te­kám s mužmi, vždy je táto vý­hoda na mo­jej strane.

 

Na koľko teba ovplyv­nil šport, zá­vo­de­nie v sú­krom­nom ži­vote?

Moja se­zóna je od Ap­ríla do Ok­tóbra, čiže v ob­dobí let­ných do­vo­le­niek, fes­ti­va­lov, párty, kto­rých sa ne­zú­čast­ňu­jem. Veľa času strá­vim na trati, tak isto aj v dielni, kde chys­táme a opra­vu­jeme. Keď viem, že v so­botu ma čaká ce­lo­denný tré­ning, ne­mô­žem ísť v pia­tok na párty. Po tré­ningu som zas una­vená. Tak isto aj pre­teky bý­vajú cez ví­kend, v lete ich mám voľ­ných málo. Ale ja by som to ani inak nech­cela, pre­tože ma to baví a aj na pre­te­koch ve­čer gri­lu­jeme, za­bá­vame sa. Tento šport ma ovplyv­ňuje veľmi, mu­sím si všetky veci do­predu plá­no­vať, na­učila som sa byť sa­mos­tatná a tak isto mi to zvý­šilo se­ba­ve­do­mie.

Aké je tvoje ži­votné motto, alebo fi­lo­zo­fia podľa kto­rej ži­ješ?

Ži­votné motto ne­mám, ale sna­žím sa, aby šport pre mňa ne­zna­me­nal všetko. Obe­tu­jem tomu veľa, ale ok­rem toho aj štu­du­jem na vy­so­kej škole, pra­cu­jem v ro­din­nej firme a rada sa stre­tá­vam s ka­ma­rát­kami a ro­di­nou. Mys­lím si že by to malo byť vy­vá­žené. Tak isto ne­mám cieľ, ako na­prí­klad pre­te­kať v maj­strov­stvách sveta, pre­tože je to pre­hnané a mr­zelo by ma, ak by mi to ne­vyšlo. Mňa vždy po­teší, keď vi­dím na sebe po­kroky, zrých­le­nie, a to je pre mňa dô­le­žité. Po­stupne sa zlep­šo­vať a po­ze­rať sa na svoje vý­kony ob­jek­tívne.

Čo pre teba zna­mená úspech?

Pre mňa úspech zna­mená to, keď vi­dím na sebe po­kroky, keď okruh prej­dem za kratší čas, ako na­po­sledy, keď za mnou príde alebo mi na­píše úplne cu­dzí člo­vek s tým, že ma ob­di­vuje a že mi drží palce, keď vi­dím svoju ro­dinu pri trati a uka­zujú mi pri­daj, alebo keď sto­jím sa stup­ňoch ví­ťa­zov a di­váci mi gra­tu­lujú. Tak isto ma po­teší aj po­chvala od pria­teľa alebo brata, keďže oni sami pre­te­kajú. Nie je ľahké pre­sa­diť sa me­dzi mužmi.

 

Ak by pe­niaze nič ne­pred­sta­vo­vali, čo by si v ži­vote ro­bila?

Ces­to­vala. Ale nie sama, ne­mám rada sa­motu, mám z nej strach. Mám rada spoz­ná­va­nie no­vých miest a kul­túr. Ne­skôr, keď by ma ces­to­va­nie omr­zelo, ba­vilo by ma učiť deti, na­prí­klad te­lesnú vý­chovu.

foto: My­šiak foto&vi­deo

Ak by si mohla zme­niť jednu vec na sebe, aká by to bola?

Ur­čite to, že by som za­čala pre­te­kať skôr. Dnes, hlavne v Špa­niel­sku a Ta­lian­sku je bežné, že sa za­čína v šty­roch ro­koch. Práve tieto deti majú naj­väč­šie šance do­stať sa na maj­strov­stvá sveta.

 

Keď si bola mlad­šia, čo si si mys­lela, že z teba vy­ras­tie? Vždy si ink­li­no­vala k ex­trém­nej­ším špor­tom? Predsa je len zá­vo­de­nie pre dievča ne­zvy­čajné.

Keď som bola na zá­klad­nej škole, chcela som byť ba­letka, ale to mi ro­di­čia ne­do­vo­lili, pre­tože čo ak sa ná­ho­dou zra­ním a čo po­tom. Vždy ma lá­kali po­vo­la­nia, ktoré sú tak tro­chu akčné, se­dieť v kan­ce­lá­rii nie je pre mňa. Ak by som sa lep­šie učila, rada by som bola le­kárka. Te­raz štu­du­jem pod­ni­ka­nie v ces­tov­nom ru­chu a mys­lím, že je som sa v tom na­šla. Rada by som mala menší ho­tel alebo pen­zión v ho­rách.

Ktorá tvoja vlast­nosť ťa od­li­šuje od os­tat­ných?

Tým, že som žena, som emo­tív­nej­šia a všetko pre­ží­vam viac ako moji sú­peri. A vraj vy­ze­rám ako veľmi jemné dievča, vždy keď sa nie­kto do­zvie, že pre­te­kám je dosť v šoku. Ale bez ohľadu na to čo ro­bím, žena by vždy mala zo­stať že­nou.

Komentáre