Stres, na­pä­tie a kaž­do­denne po­náh­ľa­nie sa si vy­be­rajú svoje dane. Ži­jeme v sto­ročí, v kto­rom sa máme veľmi dobre v po­rov­naní s tými pred­chá­dza­jú­cimi. Máme k dis­po­zí­cii tú naj­mo­der­nej­šiu tech­no­ló­giu, mô­žeme byť radi, že na vlast­nej koži ne­za­ží­vame utr­pe­nia vojny a máme svoje vlastné práva.

Ale stále viac a viac mô­žeme po­čuť o rôz­nych zdra­vot­ných prob­lé­moch, či už fy­zic­kého alebo psy­chic­kého cha­rak­teru.

zdroj: pe­xels.com

Ži­vot vo vše­obec­nosti nie je pre­chádzka ru­žo­vou záh­ra­dou a ešte k tomu, keď vám vlastný mo­zog há­dže pod nohy po­lená.

V sú­čas­nosti sa čím ďa­lej, tým viac stre­tá­vame s poj­mom úz­kosť. Čo­raz viac sa stáva sú­čas­ťou na­šich ži­vo­tov. Sama si vy­berá, kedy sa vrhne na člo­veka a za­čne ho trá­piť.
Pri­chá­dza v tú naj­nev­hod­nej­šiu chvíľu. Po­čas pred­nášky v škole, v práci, po­čas ces­to­va­nia a po­dobne. Vždy, keď je naj­me­nej oča­ká­vaná.

 Pri­chá­dza so se­kundy na se­kundu

Opí­sať úz­kosť ako takú nie je ľahké. Každý ju pre­žíva inak. Zvykne aj z tých naj­men­ších vecí spra­viť kom­pli­ko­vané. Je to ne­prí­jemný po­cit. Člo­vek sa ne­cíti byť sám se­bou.
Môže si byť veľmi se­baistý pred skúš­kou, pre­tože vie, že sa na ňu do­sta­točne pri­pra­vo­val, ale predsa sa v jeho hlave vy­norí myš­lienka typu : ,, Čo ak ju ne­z­vlád­nem? Mám chuť ísť do­mov.“  A na­sle­duje ne­ko­nečný rad ta­kýchto myš­lie­nok.  Až to všetko na člo­veka do­ľahne a naj­rad­šej by od­išiel preč do po­stele a po­čkal, kým tento su­žu­júci po­cit ne­prejde. Av­šak to nejde. Ne­môže pred ním stále ute­kať, takto ni­kdy ne­bude fun­go­vať v osob­nom, alebo pro­fe­si­onál­nom ži­vote.

zdroj: unsp­lash.com

Po­city, ktoré pri­náša úz­kosť sa ťažko vy­svet­ľujú.

Ťažko sa dru­hým vy­svet­ľuje, prečo sme sa roz­hodli tak ako sme sa roz­hodli. Te­šili sme sa na ve­čer, von s ka­ma­rátmi, ale na­ko­niec sme zru­šili naše plány. Pre­tože sme sa ne­cí­tili ísť s nimi von, nie preto, že by sme ne­radi s nimi trá­vili čas, ale pre­tože nám zase naše myš­lienky za­čala oku­po­vať úz­kosť. Vy­mys­líme si dô­vod, prečo sa nám na­ko­niec nedá ísť von. Možno vy­znie hlúpo, ale pravý dô­vod by sme ťažko vy­svet­ľo­vali.

Člo­vek tr­piaci úz­kos­ťou si želá em­pa­tiu, alebo as­poň snahu o po­cho­pe­nie. Ne­pot­re­buje , aby jeho najb­ližší ro­bili z neho obeť ži­vota. Po­tre­buje pod­poru.

Nie­kedy stačí čo i len ob­ja­tie a so slo­vami:,, Ne­boj sa, bude to dobré.“

Re­a­lita je taká, že ľu­dia ktorí ne­ve­dia, aké je to mať za svo­jim chrb­tom tohto stal­kera majú prob­lém po­cho­piť tých, kto­rých ne­us­tále pre­na­sle­duje.

Úz­kosť do­káže na­ro­biť veľa ne­po­riadku v ži­vote člo­veka, skom­pli­ko­vať tak­mer všetko. Ne­malo by sa za­bú­dať na em­pa­tiu a po­cho­pe­nie. Boj s úz­kos­ťou je ťažký a vy­čer­pá­va­júci, ale ak sa jej na­učí če­liť uľahčí si tým veľa vecí vo svo­jom ži­vote.

Komentáre