Tých 42 kilometrov za to jednoducho nestálo.

Nedávno som sa zúčastnila bratislavského maratónu. A nebolo to o radosti, ale o slzách. A nie slzách šťastia.

Pripravovala som sa naozaj poctivo. V behu nie som síce špička, ale ani béčko, mám za sebou niekoľko polmaratónov a nespočetné množstvo kratších pretekov.

Na samotné preteky som sa tešila. Sama som bola prekvapená, že som vlastne vôbec nemala obavy. Pri polmaratónoch som si užívala každý jeden meter a milovana ten pocit, keď ťa diváci tlačia dopredu. Celý môj život bol posledné týždne o tom jedinom dni – prispôsobila som tomu tréning, stravu, fitko, strečing, všetko.

Áno, bola som varovaná, že maratón prináša bolesť. Že kríza jednoducho príde. Snažila som sa pripravovať aj mentálne. Chcela som vedieť, ako tieto stavy prekonať. Mala som naštudované snáď všetky triky.

A tak som sa rozbehla, spolu so stovkami, tisíckami ďalších. Ale tá radosť neprichádzala. Stále mi prúdili hlavou hlúpe myšlienky. Že na to nie som dosť dobrá, že som príliš pomalá, že by to nemalo byť tak bolestivé. Myslela som na to, ako dám fotku na Instagram, že som maratónec. Vážne to robím kvôli uznaniu ľudí, ktorých ani nemám rada?

Čím bližšie som bola k cieľovej čiare, tým viac mi to bolo jedno. Nebola to zábava, bola som nahnevaná a vôbec som sa necítila tak, ako to v knižkách opisovali. Bola som nahnevaná, že som do toho vôbec šla.

A potom som si to uvedomila. Nechcem byť ďalší maratónec. Prečo? Pretože na konci dňa musí byť beh zábava. Mal by ťa zbaviť stresu, pomôcť ti ku šťastiu a podporiť tvoje zdravie. Všetkým je jedno, či som zabehla maratón alebo nie. Ten tlak som na seba vyvinula sama a ak to bolo takéto trápenie, tak aký to má pre mňa zmysel?

Žiadny.

Ľutujem, či som bežala maratón? Nie. Vždy som chcela vedieť, aké to je. No najbližšie sa radšej zaregistrujem na polmaratón. A vieš čo? Keď som prvýkrát po maratóne bežala sama na Železnej Studničke, znova som objavila to, prečo behám – pre radosť.

titulná foto: Nike