Ti­tu­lok možno za­váňa ne­ví­ta­nou ra­dou sta­rej mamy, no ten­to­krát ju pro­pa­gujú nie­len tech­no­lo­gickí ne­znalci, ale aj psy­cho­ló­go­via a vedci. Táto forma do­pi­so­va­nia je síce ne­ná­ročná, rýchla a vhodná aj pre hanb­livé typy, ktoré ne­znesú te­le­fo­nické roz­ho­vory, no nášmu bla­ho­bytu, men­tál­nemu stavu a vzťa­hom vô­bec ne­pro­spieva. Práve na­opak, teba aj tvo­jich pria­te­ľov vraj v sku­toč­nosti skôr ničí.

Ak tvoj denný prí­sun ad­re­na­línu a ra­dosti pred­sta­vuje to čer­vené číslo pri ikonke s ap­li­ká­ciou chatu, zrejme pre teba máme ne­prí­jemné správy. Do­pi­so­va­nie nie­lenže ne­do­káže vy­jad­riť kom­plexné stránky me­dzi­ľud­skej ko­mu­ni­ká­cie, ale ju aj do­káže úplne pre­krú­tiť. Jedna vec je to, čo sa na­píše, a druhá, ako to nie­kto pre­číta. A ešte ti­síc ďal­ších vecí, ktoré sa udejú me­dzi­tym. Na­prí­klad:

 

  1. Ne­ver­bálnu ko­mu­ni­ká­ciu treba ako soľ

Možno si po­vieš, ob­jav sto­ro­čia. Iro­nicky. (Vi­díš, a práve iró­nia sa z textu často nedá vô­bec roz­poz­nať.) Lenže v tom prí­pade ne­ver­bálnu ko­mu­ni­ká­ciu značne pod­ce­ňu­ješ. Nie­lenže z teba robí em­pa­tic­kej­šieho a chá­pa­vej­šieho člo­veka, ale ok­rem toho ešte tvoje slová po­máha vy­jad­riť presne tým spô­so­bom, akým ich vy­jad­riť chceš.Tón hlasu, gestá, mi­mika – o to všetko si pri pí­sa­ných sprá­vach ukrá­tený a zá­ro­veň sa ukrá­tene kľudne môžu cí­tiť aj tí, ktorí ťa čí­tajú. Iróna, sar­kaz­mus, vtipy – to všetko môžu vďaka sprá­vam po­cho­piť zle. Pri bež­nej reči je na­prí­klad cel­kom jasné, kedy za vetu umiest­ňu­ješ po­my­selnú bodku.

Ale na­prí­klad v SMS-kách je bodka skôr kon­tra­pro­duk­tívna – väč­šina ľudí tvrdí, že bodku za tex­tom vní­majú od­me­rane a chladno. Ďa­lej také „haha“. Kto už ho vô­bec myslí vážne? Keď sa po­tom niečo na­ozaj ro­zo­smeje, ani to ne­vieš úp­rimne vy­jad­riť. Ak na­pí­šeš HAHA, bude to pre druhú stranu zase ne­prí­jemné, keďže text pí­saný CAPS LOCK-om vní­majú ľu­dia zá­sadne ne­ga­tívne. A je to ešte oveľa kom­pli­ko­va­nej­šie.

1 (3)
  1. Po­hla­via vní­majú do­pi­so­va­nie roz­dielne

Aj keď po­dobné tvr­de­nia majú ten­den­ciu prí­liš­ného a zby­toč­ného zo­vše­obec­ňo­va­nia, dajme tomu, že vo väč­šine prí­pa­dov pla­tia a že naše oča­ká­va­nia od SMS-iek na­ozaj vo veľ­kom ovplyv­ňujú naše X a Y chro­mo­zómy. Muži vraj ko­mu­ni­ká­ciu vní­majú najmä ako oby­čajnú vý­menu in­for­má­cií, za­tiaľ čo ženy ju berú vní­majú oveľa in­tím­nej­šie. Pre ne je to spô­sob nad­vä­zo­va­nia vzťa­hov a de­le­nia sa o to, čo je pre ne mo­men­tálne dô­le­žité. Prob­lém je v tom, že pí­sa­nie správ je sku­točne len spô­sob ko­mu­ni­ká­cie, pri kto­rej by malo ísť len o vý­menu in­for­má­cií.

Práve me­dzi­ľud­ská a ne­vir­tu­álna ko­mu­ni­ká­cia je tá prí­le­ži­tosť, pri kto­rej sa delí o zá­žitky, nad­vä­zujú sa vzťahy a bu­dujú väzby. Ženy vraj má­vajú často po­cit, že muž­skú stranu ich tex­tová ko­mu­ni­ká­cia (a teda ani ony samy) vô­bec ne­zau­jíma. Pri­tom v sku­toč­nosti by muži nad­vä­zo­va­nie vzťa­hov rie­šili rad­šej tak, ako by sa rie­šiť aj malo – osob­nými stret­nu­tiami a spo­loč­nými zá­žit­kami. Tie to­tiž fun­gujú oveľa lep­šie ako emoji.

Distracted by technology
  1. Do­stá­vame sa do ne­prí­jem­ných si­tu­ácií 

Silu a moc si už po stá­ro­čia zvyk­neme de­mon­štro­vať tým, do akej miery vieme pre­sa­dzo­vať vplyv nad inými ľuďmi. V dneš­nej di­gi­ta­li­zo­va­nej dobe to zna­mená, že máme os­tat­ných pod pal­com vtedy, keď ča­kajú na našu od­po­veď – as­poň z psy­cho­lo­gic­kého hľa­diska. Po­čas tejto doby sa môže člo­vek (ne­zá­visle od si­tu­ácie) zo­žie­rať tým, ako re­ci­pient jeho správu zo­bral a in­ter­pre­to­val, čo si myslí, ako sa tvári, či chce re­a­go­vať a či to vô­bec nie­kedy urobí. Jed­no­du­cho, cí­tia sa ne­isto a ne­ve­dia, na čom sú. Ovláda ich ne­prí­jemná úz­kosť, ktorá pra­mení z toho, že nám vo vše­obec­nosti veľmi zá­leží na tom, ako nás vní­majú iní. Ak ko­mu­ni­ku­jeme nor­málne, re­ak­cie, vý­razy a tón reči roz­po­známe okam­žite, a teda je nám ver­dikt dru­hej strany úplne jasný. Pri SMS-kách je tomu úplne inak – sta­viame sa do zra­ni­teľ­nej po­zí­cie, za­tiaľ čo re­ci­pient má nad nami do­časnú moc. Môže a ne­musí si to uve­do­miť a zá­vi­siac od jeho po­vahy to môže aj pat­rične zne­užiť. Veď sám uznaj – koľko krát si ná­ročky ča­kal s od­po­ve­ďou, ne­chá­val ľudí na váž­kach a dá­val si na­čas len preto, lebo si mo­hol?

 

  1. Po­strach me­nom „pre­čí­tané“

Tento otrasný vy­ná­lez po­zná asi väč­šina z nás, ktorá je ak­tívna na so­ciál­nych sie­ťach, pop­rí­pade má iP­hone. Keď nie­kto do­stane našu správu a ná­sledne si ju aj pre­číta, nám sa do­staví osudná správa: seen/read. Ak sa to dá, je lep­šie si ju jed­no­du­cho vy­pnúť. (A to hneď.) Pri fa­ce­bo­oku ale na­prí­klad ne­máme na vý­ber a tak mu­síme veľmi opatrne na­kla­dať s no­vými sprá­vami, na ktoré ešte nech­ceme re­a­go­vať. Nie je to len o le­ni­vosti, tento fe­no­mén nad­vä­zuje na moc nad ľuďmi, ktorú vy­tvára ča­ka­nie na od­po­veď. Je to ešte o to hor­šie, ak máme čierne na bie­lom, že si od­po­veď druhá strana pre­čí­tala. Možno od­po­ve­dať ne­stíha, možno na ňu klikla len omy­lom, alebo si ju do­konca ne­všimla. Nám už sa v hlave však vy­tvá­rajú di­voké sce­náre ig­no­ran­cie a ne­zá­ujmu, ktorý ne­ga­tívne vplýva na cel­kový vzťah dvoch in­kri­mi­no­va­ných, vnáša doň zby­točné ne­jas­nosti, mylné od­hady, ako aj pri­rýchle od­hady o tom, čo si ten druhý o nás myslí. Len málo z nás sa vie úplne po­vzniesť nad dl­h­šiu dobu „ig­no­rá­cie“, najmä ak nám na vzťahu ku dru­hej strane zá­leží. O pár si­vých vla­sov na­viac.

screen-shot-2014-04-30-at-5-46-03-pm

 

  1. Ge­ne­rá­cia (veľmi) zlých kla­má­rov

Koľkí z nás sa už do­pus­tili nie­čoho po­dob­ného:

„Ty si mi po­slal správu? Sorry, ne­dos­tal som ju!“

„Pre­páč, až te­raz som si to všimla!“

„Celý deň som pri sebe ne­mal mo­bil, k tomu ešte ti­ché zvo­ne­nie, žiadny in­ter­net…“

A pes mi zje­dol úlohu, po­ka­zila sa tla­čia­reň, mi­nul sa to­ner, ro­di­čia sú na slu­žobke…Takto chabo sme sa ako ško­lo­po­vinní vy­ho­vá­rali na za­bud­nuté do­máce úlohy a veľmi sme sa teda v in­venč­nosti ne­zlep­šili. Je otázne, či pri po­dob­ných vý­ho­vor­kách vô­bec ve­ríme na­ivite dru­hej strany, alebo či si mys­líme, že druhú stranu po­dobné tvr­de­nia vô­bec ne­budú mr­zieť. Fak­tom však ostáva, že mo­bil si kon­tro­lu­jeme kaž­dých pár mi­nút, ok­rem zvo­ne­nia fun­gujú aj vib­rá­cie, no­ti­fi­ká­cie na via­ce­rých za­ria­de­niach a vô­bec – dobre vieme, že po­kiaľ nie sme na expe­dí­cii na Se­ver­nom póle, mo­bil si kon­tro­lu­jeme mi­ni­málne raz za pár ho­dín. Ak si ne­od­pi­so­val preto, lebo si bol za­mest­naný nor­mál­nou me­dzi­ľud­skou ko­mu­ni­ká­ciou, gra­tu­lu­jeme. Ak nie, rad­šej to s po­dob­nými bon­motmi ani ne­skú­šaj, pre­tože druhá strana sa bude aku­rát cí­tiť hlúpo.

Hipster-Santa
  1. Ne­ko­nečný prí­beh no. in­fi­nity

Ak ko­mu­ni­ku­jeme bežne – čiže ús­tami – je cel­kom jasné, kedy sa roz­ho­vor za­čína a kedy sa končí. Na dru­hej strane, vo svete do­pi­so­va­nia sa roz­ho­vor nie­lenže ne­za­čína bež­ným spô­so­bom (väč­šina z nás už ani ne­na­píše „ahoj“, ale jed­no­du­cho pre­skočí k jadru roz­ho­voru), ale sa ním ani – ni­kdy – ne­končí. Celé dni hráme ping-pon­govú hru otá­zok a od­po­vedí, ktoré sú na jed­nej strane fajn, pre­tože akoby ni­kdy nie sme cel­kom sami, no na dru­hej strane až také skvelé nie sú. Presne z toho is­tého dô­vodu. Dnešná ge­ne­rá­cia akoby si od­vykla od osa­me­lej exis­ten­cie, pre­tože má po­ruke vždy niečo/nie­koho, vďaka komu ne­musí ni­kdy byť sama so se­bou. A pri­tom istá dávka sa­moty je pre psy­chické zdra­vie a roz­voj osob­nosti kľú­čová. Sa­mota pri­tom ne­rozná sa osa­me­losť. Len sami vieme zis­tiť, kto sme, bez toho, aby nás de­fi­no­vala ne­us­tála (vir­tu­álna) prí­tom­nosť iných ľudí. Pred os­tat­nými ľuďmi často bý­vame iní ako sami pred se­bou, no a keď sú pri nás akoby ne­us­tále, v pod­state nie sme sami se­bou vô­bec ni­kdy. A to, ako prav­de­po­dobne vieš, nie je vô­bec dobré.

Hipster-with-Smartphone
Ne­bu­deme sa tvá­riť, že SMS-ky a rýchle od­pi­so­va­nie cez so­ciálne siete nemá vô­bec žiadne vý­hody. Má. A je ich mi­lión. Ale vy­uží­vame ich oveľa viac, ako je zdravé. Na dru­hej strane, aj mne lezú na nervy ne­spo­četné fotky ľudí s po­hľa­dom za­br­d­nu­tým do disp­leja, ktoré majú akože po­u­ká­zať na zvrá­te­nosť dneš­nej doby a to, ako sa rú­time do zá­huby. Ako vieme, či tí ľu­dia práve ne­od­pi­so­vali na dô­le­žitú správu alebo pra­covný mail? Či sa ne­po­ze­rali sa na fotky svo­jich detí, ro­diny, ne­čí­tali si ak­tu­álne správy, alebo sa ne­za­bá­vali nie­čím zá­živ­nej­šom ako po­ze­ra­ním na dvere au­to­busu alebo oproti se­dia­ceho člo­veka, ktorý ich súdi a má v sebe zlobu ce­lého sveta? To už rad­šej mo­bil.

No fak­tom aj na­priek tomu ostáva, že vždy, keď sa dá, by sme vir­tu­álnu ko­mu­ni­ká­ciu mali za­me­niť na sku­točnú a na­miesto po­sie­la­nia vtip­ných lin­kov a emoji smaj­lí­kov si vzťahy bu­do­vať na zá­klade bez­pro­stred­ných od­po­vedí vrámci sku­toč­ných roz­ho­vov, spo­loč­ných zá­žit­kov a emó­cií, ktoré nám bude možno vy­čí­tať z tváre a gest.

1 (1)

Zdroj: Elite Daily, Zdroj ti­tul­nej fo­to­gra­fie: shut­ters­tock.com