Niekedy vlastne ani netušíme, ako sa zamilujeme. Môžeme iba povedať o tom druhom, čo na ňom máme radi, čo na ňom milujeme, nie však PREČO ho milujeme. Toto sú rôzne položené otázky. Je dôležité si uvedomiť, že ak nejakú osobu milujeme pre vyslovene konkrétne veci či dôvody, tak to úprimná láska nebude.

Milovať by sme totiž mali bezpodmienečne a bez hraníc, bez akýchkoľvek výhod či odmien. Preto nejde odpovedať na túto otázku „Prečo ťa milujem?“ Jedine, že by odpoveďou bolo: „Pretože si to ty!“

Nejde dokonca ani povedať, čo mám na tebe najradšej. Milovať, totiž znamená akceptovať. Ak niekoho milujeme, musíme ho (resp. mali by sme ho) akceptovať so všetkým. S tým, čo si nesie zo svojej minulosti. S tým, čo vie spraviť najlepšie na svete, či už sú to syrové toasty alebo spôsob, akým ťa dokáže upokojiť a utešiť. S tým, čo mu tak nejde (ako napríklad zapamätať si, že ponožky patria do koša na prádlo). S jeho kladnými a aj menej kladnými vlastnosťami.

Rovnako je to aj s nami samotnými. Takisto nie sme dokonalé. Denne robíme nespočet chýb, či iných omylov. A každý má právo nebyť dokonalý. Každý má preto právo aj na nápravu. Odpúšťať sebe a aj iným je skrátka umenie. Nie je to vec hodná samozrejmosti, pravdaže, no kvôli sebe a aj kvôli tomu druhému stojí za to sa snažiť.